The Cruel Side Of Love

Kapitola tridsiata štvrtá

   Na moje naliehanie sme z mesta odišli skôr ako pôvodne plánoval.
  Keď si mám vybrať medzi veľkým rušným mestom s Hiramom a domček na pobreží s Hiramom, beriem radšej to druhé. Mesto mi príliš pripomínalo New York, čo vo mne vyvolávalo bolesť a túžbu po domove.
   V domčeku na pláži budem mať kľud, najmä ak sa mi podarí vyhýbať sa mu. Stále neviem, čo od neho očakávať, či mu veriť alebo odpustiť... nie. Odpustiť rozhodne nie a veriť tiež nie, no povedzme, že tolerovať a stotožniť sa s tým, že budeme bývať pod tou istou strechou nejaký čas.
  Trochu sa bojím, že toto celé bolo divadielko, vysmeje sa mi do tváre a zavrie do ďalšej cely. Opatrne pootočím hľavu doprava a obzriem si ho. Hľadí pred seba a nad niečím premýšľa - zaujímalo by ma nad čím.
Ruky má ledabolo položené na kolenách a hruď vypätú. Všimnem si, že dva gombíky na košeli má pri krku rozopnuté a odhaľujú mu viac, akoby sa patrilo. Na brade má mierne strnisko, ale nevyvoláva to dojem neupravenosti - skôr malej chybičky, ktorá dodáva na jeho dokonalosti.
  Tento atraktívny muž zvykával byť môj. Muž mojich snov mi patril, ponúkal mi krásnu budúcnosť a život a čo som spravila ja? Odmietla ho. Ako som dokázala povedať nie mužovi, ktorého som milovala a myslela si, že aj on mňa?
  Ak by sa to medzi nami nepokazilo, teraz som sa naňho mohla posadiť, roztrhnúť mu košeľu a oddať sa túžbe.
   ,,Ešte dlho ma budeš pozorovať?" Nadvihol jedno obočie a pozrie sa na mňa.
   Hlavu strhnem pred seba a snažím sa skryť svoje začervenanie, no vzdám to a otočím sa späť k nemu.
   ,,Bavíš sa, že?" Založím si ruky na hrudi a zdvihnem bradu. Je ťažké byť pri ňom seriózna.
   ,,Skôr mi nedá pokoja prísť na to, čo sa ti honí hlavou. Nepomôžeš mi?"
   ,,Sexi upíri to nie sú."
   Snažím sa sústrediť na jeho tvár, ale zrak mi stále padá na tie dva prekliate rozopnuté gombíky.
   ,,Vďaka, teraz už presne viem načo myslíš," zagúľa očami a radšej venuje pozornosť svojej krajine za okienkom.
   Ubehne pár minút ticha.
   ,,Gombíky."
   ,,Hm?" Otočí sa na mňa.
   ,,Boli to gombíky. Na ne som myslela. Dva máš rozopnuté." Stisnem pery a prehltnem slová, ktoré by som chcela vysloviť, ale nemôžem.
   Očami skĺzne na svoju hruď a spomínané gombíky. ,,Chceš, aby som si ich zapol...?"
   Jemne mi chytí ruku a priblíži k rozopnutej košeli.
  Zadržím dych.
  ,,Alebo odopol?" Vydýchne do malého priestoru medzi nami.
   Som k nemu naklonená cez celé sedadlo, jednou rukou sa podopieram a mierne dotýkam jeho stehna a druhú mám na jeho hrudi.
  Stačil by jeden malý pohyb...
  Prečo sa neodtiahneš? Prečo to neskončíš? Kričím na seba v duchu, ale varovné hlasy ignorujem.
  Nakoniec spravím niečo iné.
   Nakloním sa k nemu ešte viac, až sa pri šeptaní do jeho ucha dotýkam aj jeho líca. ,,Ak by si nebol kretén, teraz by som z teba tú košeľu strhávala." Pustím ruku z jeho hrude a vrátim sa na svoje miesto.
   Mierne pootvorí ústa v úžase a chce niečo dodať, ale nevyjde z neho ani hláska. Jeho ruka mu zostane na mieste, kde pred chvíľou držal tú moju. Uvedomí si to a ruku rýchlo zloží.
   ,,Vedel som, že si nepremýšľala len nad gombíkmi."
   Myknem plecom a nevšímam si ho. Som mu otočená chrbtom, aby nevidel môj úškrn a líca, ktoré mi horia.
   Keď auto konečne zastaví na mieste a ja vystupujem, Hiram prehovorí:,,Ja so myslel na to isté."
   Tvárim sa, že som ho nepočula.
   Nemám ani čas premýšľať nad jeho slovami, lebo pohľad na sľúbený "domček" ma ohromí.
   ,,Hiram. Toto nie je domček, ale vila. Veľká a luxusná vila, na ktorej sme sa nedohodli."
    Obíde auto, napraví si sako a postaví sa vedľa mňa s pohľadom upretým na vilu pred nami.
   ,,Pôvodne sme mali byť vo väčšom, ale ty si chcela niečo menšie, takže som vybral toto. Nepáči sa ti?"
   ,,Samozrejme, že sa mi páči a ešte je aj dokonalá, prekrásna a drahšia ako čokoľvek si dokážem predstaviť, no ja som si priala niečo maličké a útulné. Vy z Dewonu ste zjavne príliš veľkí snobi, aby ste niečo také pochopili." Oborím sa naňho.
   Chytí ma za plecia a otočí k sebe. ,,Ver mi, že si ho zamiluješ a keby náhodou nie, vlastnoručne ti postavím tú tvoju vysnívanú chatku, ale neručím za to, že sa ti nezrúti na hlavu"
   ,,To už môžem rovno bývať pod holou oblohou," doberám si ho.
   ,,Au, to bolelo."
   Zo zvyku si ho chcem pritiahnuť, ale v poslednej chvíli sa zarazím. Uvedomí si, čo sa deje a sklopí oči odstupujúc odo mňa.
   Toto bude ťažšie ako som si myslela.
   Sústredím sa na vilu predo mnou - je ladená do bielej s mahagónovým drevom. Z každej strany podsvietená a obohatená architektonickými a botanickými prvkami. Je poschodová a celá zariadená veľmi moderne. Nesmelo vojdem dovnútra a stratím dych. Vkročila som do veľkej obývačky spojenej s kuchyňou, ktorá nemá vzadu stenu, ale pokračuje až von k bazénu, za ktorým je široký oceán s bielou plážou.
  Tento dom milujem.
  Našla som knižnicu, kino, posilku, akvárium namiesto stropu, spáľne s húpacími kreslami a nádhernými výhľadmi.
   Neuvedomila som si, že sa usmievam, až keď som uvidela svoj odraz spoločne s Hiramovým.
  ,,Vedel som, že si ho zamiluješ."
   Nasadím svoj neutrálny výraz a obranne si založím ruky.
   Vidím, ako ho môj odpor k nemu trápi. Nezaslúži si nič iné.
   ,,Viem, že som hovoril o žiadnych pravidlách, voľnosti a tak, ale predsa len ich pár bude."
   ,,Vieš, že ma to ani neprekvapuje?"
   Som zvedavá, čo vymyslel tentokrát. Radšej sa posadím na posteľ.
  ,,Za prvé, môžeš sa pohybovať po ostrove ako len chceš, ale musíš mi to najprv povedať. Za druhé, ak sa pokúsiš o útek, nikam ťa nezamknem ani nič podobné, no bez trestu to nebude. Pri každom tvojom úteku hrozí, že sa ti niečo stane alebo ťa niekto so zlými úmysľami chytí, preto si to neželám. Ďalej, nebudeš si nijako ubližovať, užívať tabletky, omamné látky, alkohol alebo ohrozovanie v podobe odmietania prísunu jedla. Nechránil som ťa celý ten čas, aby si sa mi pred očami zabila. A posledné... budeš ma brať vážne. Žiadne gúľanie očami, mrmlanie nadávok alebo úmyseľné provokovanie. Nenechám si skákať po hlave nikým." Dohovoril, premeral si ma pohľadom a čakal na akúkoľvek reakciu.
   Tie pravidlá ma nezaujímajú.
   ,,Zabudol si mi povedať, aké sú tresty." Pripomeniem mu a pripravím sa na najhoršie.
    ,,Tvojim trestom budem ja. Ak porušíš niektoré z mojich pravidiel, na základe vážnosti vyberiem trest. Napríklad budeš musieť stráviť celý deň so mnou."
  Nevydržím to a vypuknem do smiechu.
  ,,Prepáč, ale tie tresty sú absurdné."
  ,,Ja si to nemyslím. Obaja sa nechceme vrátiť k starým trestom, ty ma nenávidíš a chceš sa odo mňa držať čo najďalej."
   Rozhodím rukami. ,,Dúfam, že toto nie je tvoj plán ako ma zmanipulovať, aby som sa do teba znovu zamilovala."
Sledujem ako si kľakne predo mňa a naša úroveň očí je taká istá.
,,Už som ti povedal, že som ťa sem vzal, aby som ťa chránil pred svetom a tebou samotnou. To, čo medzi nami bolo už nikdy nebude také isté. Myslíš si, že som taký blázon, aby som sa o teba ešte snažil?"
Prečo mám nutkanie chytiť jeho tvár do dlaní a pobozkať ho?
,,Som rada, že sme si to vysvetlili." Chladne odpoviem.
- — -
                                   Hiram
Prečo mám pocit, že očami a ústami hovorí niečo úplne iné?
Ani nevie, aké ťažké je pre mňa byť v jej blízkosti, nehodiť sa na kolená a prosiť o odpustenie, ktorého sa nikdy nedočkám.
Že vždy, keď je v mojom náručí alebo objatí, dokola si pripomínam, že som svoje šťastie zničil. Láska môjho života kvôli mne trpí a neviem, či netrpí už len tým, že som ju sem vzal, aj napriek úmyslu chrániť ju.
Občas si hovorím, nech sa vschopím a prestanem s týmto bláznovstvom. My dvaja sme mali svoju šancu a dopadlo to tak, ako to dopadlo. Toto nie je správne. Obaja si svojou prítomnosťou ubližujeme.
Ale... chcem jej pomôcť. Zahojiť tú ranu, ktorú som jej spôsobil.
A tiež nájsť odpovede na vlastné nezodpovedané otázky.
V ten večer by som sa bol rozhodol inak? Obetoval by som to všetko, čo teraz mám za jednu ľudskú bytosť? Keby ma neodmietla prvá, čo by sa stalo?
Zatiaľ viem len to, že nedokážem žiť bez Dewonu a nej. Ak mám len jedno, vždy mi bude chýbať druhé. A ako mi povedala v aute, podľa nej som majetnícky psychopat. Povedzme, že som len prehnane majetnícky a žiarlivý. Tých dvoch vlastností sa asi nikdy nezbavím a to by jej prekážalo. Určite.
No len jediná otázka je teraz dôležitá - čo s nami dvoma bude?
Ja mám zodpovednosť o tom rozhodnúť. Vymyslieť ako ochránim Carson pred svetom, Dewon pred ňou a naučiť sa žiť bez nej. Nechať ju ísť.
Uistím sa, či sa jej netrasú ruky alebo sa jej nedýcha ťažko a postavím sa.
,,Ukážem ti tvoju izbu, ale ak by si ju nechcela, vyber si ktorúkoľvek chceš."
Zavediem ju do najväčšej spáľne v dome.
,,Je to tu ešte krajšie ako v Kanade," vydýchne.
Postavím sa k oknu s výhľadom na oceán a tajne ju sledujem ako obdivuje izbu.
Akoby zabudla, že tam stále stojím, lebo keď ma zbadá ako ju pozorujem, zarazí sa a odkašle si. ,,Sammy je už tu?"
    ,,Čaká na teba v záhrade."
    Odľahne jej a na chvíľu sa usmeje. ,,Tak... ja idem za ním."
    Cítim, že je trochu v rozpakoch a nevie ako sa má pri mne správať. Chcem jej povedať, nech je tou starou Carson, ktorou bývala.
   ,,Mám ísť s tebou?" Spýtam sa beznádejne dúfajúc, že odpovie áno.
   Na moje sklamanie pokrúti hlavou. ,,Od teraz to už zvládnem sama. A... Hiram?"
   ,,Áno?" Áno, láska?
   ,,Chcem, aby sme sa radšej tomu druhému vyhýbali. Žiadne spoločné jedenie alebo rozprávanie. Dobre?"
   Akoby na mňa vychrstla vedro ľadovej vody.
    Čakal som, že náš kontakt bude minimálny, ale ona hovorí o úplnom ignorovaní toho druhého. To som obetoval svoj čas a snahu, aby som s ňou žil pod jednou strechou tváriac sa, že tu ani nie je?
Zabudol si, čím všetkým si prešla? Samozrejme, že o teba nemá najmenší záujem. Bol si naivný hlupák, ak si dúfal vo viac - vyčíta mi môj vnútorný hlas
    ,,Fajn," odpoviem po dlhšej chvíli, akoby bolo nutné.
   Snáď si môjho sklamania nevšimla.
   Už len prikývne a vybehne z miestnosti celá nedočkavá na svojho psíka.
   Ten hlúpy pes je pre ňu dôležitejší ako ja. Mal by som radšej odísť do mesta a nechať ju žiť si svoj život.
   Dám tomu pár dní, a potom sa rozhodnem.
                                    - — -
                                  Carson
   Sammy sa rozbehol oproti mne a skočil na mňa.
  ,,Sammy! No tak!" Smejem sa a váľam po zemi so svojim psíkom.
  Nadšene šteká a skáče po mne.
  ,,Poď, prvýkrát uvidíš oceán."
  Našli sme si cestičku na nekonečne dlhú pláž. Slnko práve zapadalo a spolu so zvukom neskrotných vĺn oceána tvorili prenádhernú scenériu.
  Tu by som si zvykla žiť, lenže ja mám ešte celý život pred sebou, bola by škoda premárniť ho len na jednom krásnom mieste.
  Nájdem palicu a hodím ju do diaľky. Sammy sa za ňou s radosťou rozbehne.
  Oprel sa do mňa zaoceánsky vietor a vlasy mi začali neposlušne viať. Vyzula som si topánky a prstami sa zaborila do bieleho piesku a odolala túžbe hodiť sa na zem a spraviť piesočného anjela - ako malá som ho zvykla robiť.
  Vbehnem do vlažného oceána a nestarám sa, že moje oblečenie je celé mokré. Že sa mi vlasy lepia na pokožku a piesok sa mi usadil na koži.
  Ani to, že ma Hiram spoza okna pozoruje.
                                   - — -
   Tento deň ma emočne zničil a vedela som, že to na mňa večer príde.
  Prezliekla som sa do nočnej košieľky, ktorú som našla vo svojom novom šatníku - je to skôr celá izba plná šiat. Svoje oblečenie som nenašla v krabiciach mojich vecí, takže sa niekto pravdepodobne rozhodol, že nie je dostatočne luxusné pre život v Dewone a vyhodil ho.
   Nemám dosť síl sa sťažovať, takže to radšej nechám tak. Navyše to nové oblečenie sa mi páči.
  Aj napriek tomu, že som na smrť unavená, nedokážem zaspať. Prehľadala som každý šuflík a skrinku, ale nenašla som žiadne tabletky na spanie. Na to ísť ich hľadať po ostatných izbách som sa neodvážila, lebo by som mohla naraziť na Hirama a podľa mojej spotenej tváre a trasúcich rúk by to hneď zistil. Určite by ma začal objímať a tíšiť, pri čom hrozí, že moje srdce by sa prestalo ovládať.
   Už je hlboká noc a som celá vynervovaná. Kedykoľvek na mňa môže prísť záchvat a kto vie, či bude pre mňa osudným.
   Moju myseľ nedokáže zamestnať nič - kniha, televízia a ani cvičenie.
Od zúfaľstva mi začnú tiecť slzy. ,,Som tak veľmi unavená... prečo nedokážem zaspať? Prečo mi vlastné myšlienky nedajú pokoj? Kedy to prestane?"
   Je tu jedna možnosť.
  Bosá po tme nazerám do jednej izby za druhou a hľadám tú jeho. Po pár minútach bádania ju nájdem. Vyzerá podobne ako jeho spáľňa v Kanade.
  Zdá sa, že spí.
  Už-už to chcem vzdať a odísť, ale viem čo by ma v mojej izbe čakalo.
  Stojím tam ako primrazená a pozorujem ho ako spí. Nemá na sebe tričko ani tielko, takže vidím jeho svaly.
   Hlavou sa mi práve preháňa toľko zvrhlých myšlienok.
  Zaryjem si nechty do dlaní, prehltnem svoje slzy a po tichu odídem z izby.
  Vrátim sa k pôvodnému plánu a to hľadaniu tabletiek po celok dome. Po hodine sa mi podarí nájsť v kuchyni lekárničku. Celú som ju prehrabala a našla tekutinu na spomalenie a stimulovanie niečoho, ale hlavné je, že ma to uspí.
   Vybehnem do svojej izby, vypijem obsah nádobky a konečne všetka bolesť prestane.
                                    - — -
   Vzbudím sa až poobede a cítim sa celá zničená. Len čo otvorím viečka, napne ma a utekám sa do kúpeľne vyvracať. Za to môže určite ten liek.
   Domotám sa do kuchyne, otvorím chladničku a až po chvíli si všimnem Hirama, ktorý tam celý čas stojí opretý o kuchyňskú linku s kávou v ruke.
   ,,Ako si sa vyspala?" Nadvihne jedno obočie.
   Oči mi neposlušne zaklipkajú a trochu sa mi zatočí hlava, no dvere chladničky ma podoprú.
   ,,Dobre..." zamrmlem a zrazu sa mi zahmlí zrak, až vidím len machule a nejasné obrysy.
   ,,Neklam mi. Našiel som na zemi tabletky, ktoré ma priviedli k vyhádzanej lekárničke. Takže ešte raz. Čo sa stalo a čo si si to sakra dala?" Už neznie tak pohodovo.
   Jeho slová sa začnú strácať a podlomia sa mi kolená, no hneď ma zachytí.
   ,,Daj-daj mi chvíľu..." zapriem sa doňho a čakám, až prejde závrať. Zmysly sa mi o chvíľu začnú vracať a som schopná stáť sama.
   ,,Potrebujem tabletky na spanie a je mi jedno, či sú podľa teba vhodné alebo nie. Ešte lepšie by boli antidepresíva." Poviem, akoby nič.
   ,,Neodpovedala si mi na otázky a samozrejme, tabletky sa zamietajú," naštvane odpovie.
   ,,Prepáč, ale o detaily sa s tebou nehodlám deliť. Skrátka som to nezvládla a našla niečo na uspanie. To je všetko a už to prestaň riešiť."
   Podíde ku mne nebezpečne blízko. ,,Mala si prísť za mnou! Veril som ti a myslel som, že keď budeme pod jednou strechou dokážem ťa chrániť a nechať ti voľnosť zároveň, no zjavne nie." Na čele sa mu objaví vráska.
,,Fajn, pokazila som to, dobre?! Mala som ísť za tebou a nevypiť niečo, čo ani neviem čo je. Nabudúce sa to nestane. Môžeš ma teraz nechať osamote?"
Keď videl, aká som rozhodená a na pokraji nervového zrútenia, konečne sa upokojil. ,,To určite nie. Mohla by si dostať ďalšiu závrať alebo odpadnúť. Navyše si porušila pravidlo, takže dnes sa ma už nezbavíš. Je to pre tvoje dobro, Carson."
Nemám dosť síl sa s ním hádať, takže to nechám tak. Koniec koncov, chce ma len chrániť a starať sa o mňa. Síce svojím unikátnym a absurdným spôsobom, ale chrániť.
Nemo prikývnem a čakám, čo sa bude diať.
Začína to byť trochu trápne, lebo tu len stojíme a pozeráme na seba.
,,Spravím ti niečo na raňajky?"
,,Ja si ich dokážem spraviť aj sama."
Aj keď, rada by som si pozrela ako mi on robí raňajky. Podľa toho, čo mi v Kanade hovoril, v kuchyni je minimálne, lebo mu vždy varia kuchári.
,,Tak fajn," odstúpi odo mňa, zoberie si svoju nedopitú šálku kávy, oprie sa o linku lakťami a pozoruje ma.
Prevrátim očami a začnem hľadať panvicu. Keď sa sklánam k dolnej skrinke, uvedomím si, že som mu práve poskytla dokonalý výhľad na môj zadok v nebezpečne krátkych pyžamových šortkách. Hneď sa vystriem a zabuchnem skrinku.
Letmo sa pozriem za seba a vidím ako ma hltá pohľadom.
,,Mohol by si zazerať nenápadnejšie?"
,,Ak by si sa obliekla menej vyzývavejšie, možno by to šlo."
Zúfaľo si vzdychnem a radšej pokračujem v hľadaní.
Po tom, ako som prehľadala už desiatu skrinku a zistila, že existuje tridsať rôznych druhov pohárov, som naštvane treskla dvierkami skrinky.
,,Panvica," vysúkam zo seba a obzriem sa na Hirama, ktorý stihol dopiť svoju kávu.
,,V doľnej skrinke úplne vľavo."Usmieva sa, akoby ho moje zúfaľstvo náramne bavilo.
No ja sa mu tu znovu pretŕčať nehodlám.
,,Fajn, sprav mi vajíčka a ja sa idem zatiaľ prezliecť."
Ako som sa prestala opierať a vykročila smerom k chodbe, trochu sa mi zahmlil zrak a zakolísala som sa. Hiram ma okamžite chytil za lakte a oprel o seba.
,,Radšej pôjdem s tebou," zavelil.
Odtisla som sa od neho a naštvane odkráčala do svojej izby s ním za chrbtom.
Vďaka Bohu mi dovolil prezliecť sa v kúpeľni, zatiaľ čo on počkal v izbe.
,,Toto je zlý sen..." zašepkám sama pre seba.
Keď sa vrátime naspäť do kuchyne, vymeníme si úlohy a ja som teraz tá, ktorá ho spoza linky pozoruje, zatiaľ čo mi pripravuje raňajky.
Prekvapivo, vajíčka spraviť dokáže.
Prisunie mi moju porciu a so svojou si prisadne ku mne na barovú stoličku.
,,Nepočul som "vďaka"," pousmeje sa.
,,Vďaka, že si nepodpálil kuchyňu," odpoviem s plnými ústami.
Pokrúti nado mnou hlavou a dokončí svoje vajíčka.
V inom paralelnom vesmíre sme takto mohli jedávať každý deň a mohla som mu za ne skutočne poďakovať.
Po jedle sme sa presunuli do obývačky na veľký gauč. Sadla som si od neho až na úplný kraj gauča a zapla televíziu. On si vzal tablet a niečo si tam čítal.
Nenúti ma do konverzácie, ani blízkeho kontaktu. Nečakala som, že počas jeho trestu si každý budeme robiť svoje, akurát spolu v tichosti.
Znudene som prepínala kanály a občas hodila očkom po Hiramovi. Všimla som si, že on robí to isté.
Takto to ďalej nejde. Prekonala som toho tak veľa a teraz budem utekať pred malým problémom? Kde sa stratilo to moje "nevzdávanie sa" a bojovanie?
  Hiram tvrdí, že ma nemôže nechať samú, kvôli mojim postraumatickým problémom. Ja sa od neho chcem držať čo najďalej a žiť si vlastný život. Čiže, ak ho nechám prekonať moje problémy, obidve strany dostanú, čo chcú.
  Navyše, ak chcem žiť svoj život, musí to navždy skončiť.
  Vypnem televíziu a opatrne sa posuniem bližšie k nemu. Celý čas sa pozerám pred seba.
  ,,Dovolím ti pomôcť mi," konečne sa odvážim povedať to nahlas.
   Nemusel povedať nič, stačilo, že jeho teplé ruky opatrne zovreli moje ľadové. Dlhú chvíľu sme sedeli v tichu, opretí o seba a ja som mala pocit, že som sa s niekým porozprávala najlepšie za necelých troch rokov, pretože nič nehovoril, nevyčítal mi a vedel o mne viac ako ktoloľvek iný.
  Už je to dávno, čo som sa cítila chcená a milovaná.
Áno, možno je to len pretvárka a pasca, no to je už jedno, lebo ja som sa do nej chytila a on sa to nemôže dozvedieť.