The Cruel Side Of Love

Kapitola tridsiata piata

   Každným dňom to bolo so mnou horšie a horšie.
   Začalo to nevinne a nenápadne.
   Nedokázala som dočiahnuť na poličku s pohármi v kuchyni. Skackala som tam ako malé dieťa načiahujúce sa za cukríkmi. Už-už som chcela siahnuť po stoličke, keď vtom sa za mnou objavil Hiram, chytil ma za pás a vyšvihol hore až k poličke. Síce som naňho potom zagánila očami, ale vo vnútri som sa usmievala a chcela nech to spraví ešte raz.
   Večer sa mi zasekol zips na šatách a desať minút som sa ich snažila rozopnúť bez úspechu. Tak som bola nútená poprosiť jediného ďalšieho človeka v dome - Hirama. Zaklopala som mu a vošla do jeho spáľne. Uvidela som ho na posteli v jeho nočnom oblečení - pyžamové nohavice a nič viac. Najprv vyzeral zaskočene, že ho navštevujem, ale rýchlo som mu vysvetlila situáciu, aby si nestihol myslieť nič iné.
   ,,Tak poď," povedal a pokynul mi, nech k nemu prídem. Otočila som sa mu chrbtom a podržala si vlasy. Keď sa jeho teplé prsty dotkli mojej pokožky, prešiel mnou zvláštny pocit, až som mala nutkanie vybehnúť z izby a radšej tie šaty rozstrihať ako tu stráviť ešte ďalšiu minútu.
  Aj Hiram so zipsom hodnú chvíľu bojoval, no keď použil silu a trhol zipsom k sebe, konečne povolil, lenže zároveň trhol aj mňa a nechcene som sa pritisla k jeho polonahému telu. Radšej som sa od neho hneď odstrčila, vysúkala zo seba poďakovanie a bez toho, aby som sa naňho čo i len otočila som odišla z izby. Keď som kráčala naspäť ku sebe, dokola som si prehrávala ten moment náhlej blízkosti a môjho splašeného srdca.
   Zo spontánnych chvíľ sa potom stali menšie klamstvá.
  Hiram ma od udalostí prvej noci každý večer skontroloval a počkal dokým nezaspím. Vždy som mu vravela, aké zbytočné to je a nech ma nechá na pokoj, no v skutočnosti som sa na jeho spoločnosť tešila a dokonca premáhala svoju únavu ako som len mohla, nech je so mnou dlhšie.
   Raz som sledovala oceán spoza môjho okna a všimla si, že Hiram si išiel zaplávať do bazéna. Rýchlo som sa preobliekla do plaviek - do najkrajších plaviek v šatníku - a vytrielila von za ním. V kuchyni som sa upokojila, nasadila môj výraz bez emócií a elegantnou chôdzou vyšla von. Keď sa vynoril z vody a zbadal ma stáť tam len v plavkách, na chvíľu stratil dych a musel si odkašľať pred tým ako prehovoril.
   ,,Chceš si zaplávat?" Áno, s tebou.
   Už-už som sa išla usmiať nad tým, ako nápadne hltá očami celé moje telo, lenže ja som robila to isté s jeho.
   ,,Dúfala som, že tu budem sama, takže radšej dám prednosť oceánu," napravím si slnečné okuliare a vykročím smerom k pláži.
   ,,To by som nerobil. Dnes sú na plávanie príliš silné vlny a to ani nehovorím o oceánskom prúde. Je to pre teba príliš nebezpečné." Chtivosť vystriedajú obavy.
   ,,Nebuď smiešny. V oceánoch plávam už od mala a tieto vlny vôbec nie sú silné. Plávala som vo väčších." Pokračujem v ceste na pláž, ale on vyskočí z bazéna a dobehne ma. Silno ma chytí za lakeť a trhne k sebe.
   ,,Nikam. Nejdeš. Keď poviem, že je to nebezpečné, tak to nebezpečné je." Počas toho ako hovorí na mňa kvapká voda z jeho mokrého tela.
Pozeraj sa mu do tváre, nie na telo, na tvár!
  Prečo ma tak rozpaľuje, keď je na mňa prísny, ale s úmyslom chrániť ma?
   ,,A kto ma zastaví?" Prilejem olej do ohňa.
   Jeho pohľad jasne hovorí "nepokúšaj môj hnev".
   Lenže to je presne to, čo chcem.
   Rýchlym chvatom mu vyvrtnem ruku, aby ma pustil. Nečakal to, takže som ho mierne zaskočila. On to nenechá len tak a znovu sa po mňa načiahne.
   Teraz mu ukážem, čo som sa za tie roky naučila.
  Skloním sa, jeho ruka prejde vzduchom a využijem chvíľu, aby som mu podkopla nohu. Zapotáca sa, ale stále stojí pevne na nohách.
  Tak teraz ho už určite prešla všetka trpezlivosť.
  Chce ma tiež podkopnúť, ale ja sa nedám - odskočím a chystám sa mu uštedriť ďalší úder.
   Takto spolu bojujeme hodnú chvíľu a nikomu sa nedarí zvíťaziť. Obaja sme znevýhodnení polonahým telom toho druhého.
  Na chvíľu sa nesústredím, kvôli jeho neodolateľným hrudným svalom a nevšimnem si nohu, ktorá ma podkopne. Ja ho stiahnem so sebou a obaja sa zvalíme na trávu. Párkrát sa na zemi pretočíme - raz na ňom ležím ja, raz on, ale absencia pravidelného tréningu sa ozve a jeho väčšie a ťažšie telo ma pritlačí k zemi.
   Vyhral.
   ,,Ak by som.... neprestala trénovať ...porazila by som ťa," zadychčane prehovorím a snažím sa ignorovať, že na mne leží a tisne sa na mňa svojou odhalenou a stále mokrou pokožkou.
   Zadýchaný je aj on, takže chvíľu len ležíme a čakáme kým nás opustí adrenalín.
   Študujem jeho tvár, lebo už je to nejaký čas, čo som nemala možnosť prezrieť si ju zblízka. Je na nej viac vrások, ako si pamätám, ale pár rokov navyše ho robia ešte atraktívnejším.
   Ak sa snažím ako chcem, nedokážem si nevšímať ako sa dotýkame a ako veľmi tak chcem zostať navždy.
   ,,Nepustím ťa, dokým nepochopíš, že do oceána teraz nesmieš. Utopila by si sa a ja s tebou," prísne vyhlási a omylom sa dotkne svojím nosom môjho.
   Mám chuť bojovať a vzpierať sa ďalej alebo zabudnúť na všetky zásady a pobozkať ho.
   Lenže nič z toho nie je správne. Odo mňa sa predsa očakáva, že ho budem nevádieť a vyhýbať sa mu ako sa len dá.
   ,,Bazén mi asi postačí," zašepkám a mám pocit, že motýliky v mojom bruchu o chvíľu vyletia von.
   Hiram si vydýchne a postaví sa zo mňa. Podá mi ruku a vytiahne ma na nohy.
   ,,Ak by si chcela, rád by som si s tebou niekedy zatrénoval. Vyzerá to, že si rovnocenná súperka." Pokývne mi.
  Teraz som zaskočená ja. Trénovať s ním? Samozrejme, že chcem.
   ,,Myslím, že nemôžem odmietnuť ponuke nakopať ti zadok," konečne sa naňho môžem usmiať. Nikto nebude tento úsmev spochybňovať.
  A potom z toho boli väčšie klamstvá.
  Záchvat úzkosti som nemala od toho prvého večera a mala som obavy, že Hiram by si mohol myslieť, že ma už nemusí chrániť a poradím si aj bez neho.
   Samozrejme, že sa mu nehodlám hodiť okolo krku, znovu ho milovať a žiť s ním navždy. Ale... ešte pár dní alebo týždňov chcem stráviť s ním na blízku, kým sa navždy rozľúčime.
  A tak som začala záchvaty predstierať.
  Páčilo sa mi zaspávať v jeho objatí, no... po čase som začala mať výčitky.
  Ako dokážem predstierať niečo, čo ma skoro zabilo? Ako môžem zneužívať Hirama pre vlastné nenásytné srdce? On si stále myslí, že ho nenávidím a stále mi ubližije, keď moje záchvaty "neprestávajú".
  Ale ja ho nemilujem. Stále som mu neodpustila za Thajsko. No tiež nemôžem povedať, že ho nenávidím, chcem ho zabiť alebo že som nepremýšľala, či sa skutočne nezmenil a všetko čo mi vtedy v aute povedal bola pravda.
   Takže s predstieraním úzkosti som prestala a začala "utekať" a porušovať jeho pravidlá, aby ma trestal svojou spoločnosťou.
   Každým dňom bolo pre mňa ťažšie odolávať mu. Občas som mala nutkanie hodiť sa mu okolo krku a odpustiť mu za všetko.
   Takto sme fungovali ďalší mesiac, až ma v jeden deň zavolal, aby sme sa porozprávali.
   ,,Musíme sa porozprávať."
   Sedeli sme v obývačke na koženej pohovke.
   ,,Počúvam," nervózne som sa pomrvila na mieste. Čo mi chce asi povedať?
   ,,Sme tu už dva mesiace a tvoje záchvaty už úplne prestali, začo som nesmierne rád. Predsa len to bol dôvod, prečo som ťa tu chcel mať. Teraz môžeš byť šťastná, lebo sa už definitívne ľúčime. Môžeš odísť kamkoľvek budeš chcieť a traja moji najlepší agenti ťa budú chrániť kamkoľvek pôjdeš."
   Na chvíľu som prestala dýchať.
,,A čo ľudia, ktorí ma predtým prenásledovali?" Snažím sa nájsť dieru v jeho pláne.
,,Postaral som sa o to, aby sa každý dozvedel o tom, že už schopnosti nemáš a patríš k Dewonu - ak by ti niekto ublížil, zomrie. Myslím, že to väčšinu odplašilo na dobro. Nikto sa nechce zapliesť s Dewonom." Objasní.
Mala som chuť rozplakať sa. Páčilo sa mi byť s ním a zároveň nebyť. Neviem si predstaviť, že ho už nikdy viac neuvidím, alebo že moje srdce nahradí niekto iný.
Zatváril sa trochu zmätene, keď nevidel ako sa teším jeho slovám.
,,Carson, už ti navždy dám pokoj. Nemusíš už pred nikým utekať. Môžeš sa vrátiť do New Yorku, ísť na školu a mať vlastný život. Nie je to to, čo si vždy chcela?"
Mám chuť mu dať facku a nakričať naňho nech sa spamätá a pobozká ma, ale to nie je on, ktorý sa potrebuje spamätať, no ja.
Teraz je moja šanca povedať mu pravdu. Odpustiť mu. Vykašľať sa na všetky zásady a logické uvažovanie a pobozkať ho.
,,Nemôžem tomu uveriť," silene sa usmejem.
Mám pocit, akoby som nesklamala len moje srdce, ale aj hlavu, ktorá mi celý čas vravela, nech sa od neho držím čo najďalej.
   Je toto naozaj správne?
   ,,A kedy?" Pípnem.
   ,,Kľudne aj teraz. Auto a lietadlo sú pripravené." Zdá sa mi to alebo v jeho hlase počujem aj niečo iné?
Zamrmala som niečo v zmysle, že sa idem pobaliť a vybehla som do svojej izby.
   Hrozilo, že ma uvidí plakať.
- — -
Nahádzala som do kufru všetko, čo mi prišlo pod ruku a naštvane kopla do postele.
Ty zbabeľkyňa!
Zapchám si dlaňou ústa, aby ma nik nepočul kričať.
Keď sa ukľudním a utriem si slzy, zídem dole aj s kufrom. Hiram tam už na mňa čaká, aby ma odprevadil von do auta. Tiež nevyzerá úplne vo svojej koži.
,,Na tvoj bankový účet som ti poslal nejaké peniaze. Ak by ti došli, skrátka mi zavolaj alebo napíš a pošlem ti ich viac. Ber to ako malú náhradu za všetko."
Ako dokáže teraz hovoriť o peniazoch? To budeme od teraz len "starí známi" a zavoláme si len ohľadom peňazí?
Kedy sa môj život stihol takto pokašľať?
,,Vďaka. Asi... sa vratím do New Yorku. Zatiaľ neviem, čo im poviem, ale niečo už vymyslím."
V duchu sa pochválim, že na mojom hlase nebolo nič poznať.
,,Moji ľudia to už zariadili. Všetky detaily budú v dokumentoch v aute."
Chvíľu sme tam trápne stáli a čakali, čo ten druhý spraví.
,,Tak toto je asi zbohom. Ja...neviem, či je vhodné objať ťa alebo len zamávať...?" Nervózne prehovorí.
,,Jedno objatie ma nezabije," priateľsky sa objímeme.
Veľmi som si želala, aby odhodil všetku svoju slušnosť a galantnosť a skrátka ma pobozkal. Tak, akoby to starý Hiram spravil, lebo ten by sa nepýtal na svolenie. Bral si všetko, čo chcel.
Túžila som sa mu ešte poslednýkrát zblízka pozrieť do tváre, ale to som nedokázala. Možno by som v jeho tvári videla to isté, čo v mojej.
Cíti sa tak isto ako ja? Akoby prišiel o všetko, na čom mu ešte záleží a nemôže to zvaliť na nikoho, len na seba?
Toto si budem navždy vyčítať. Viem to.
Prosím svoje telo, nech niečo spraví. Čokoľvek. Napríklad nech sa mi podlomia kolená alebo nech moje slzy a výkriky budú počuť.
Lenže aj moje vlastné telo ma zradí a nespraví nič.
,,Zbohom..." zašepkám, ale nie som si istá, či zo mňa nejaké hlásky vôbec vyšli.
Pri každom kroku si spomeniem na to, čo sme spolu prežili. Na najkrajšie a najhoršie chvíle môjho života. Na prvý deň, kedy sme sa stretli. Prvý bozk. Prvá rana. Tanec v sále. Bolesť. Jazda na koni. Všetky zlé slová, čo som mu povedala. Nehu v jeho očiach, keď som bola zranená. Hnev, keď som ho sklamala. Večierok, kedy som sa opila a prvýkrát mu povedala, čo cítim. Ja ako mu mierim zbraňou na srdce a stľačím spúšť. Jeho slová vtedy v Thajsku.
Všetko sa mi prehrá pred očami.
Hiram! Prosím, nenechaj ma odísť. Prosím. Ja ti odpúšťam. Všetko. Len sa ma ešte nevzdávaj. Zachráň ma. Je to poslednýkrát, sľubujem.
   No on nič nespraví. Len tam stojí a nechá ma odísť.
   Milujem ťa.
Zabuchnem dvere auta a sledujem ako sa vzďalujeme. Každou sekundou moje srdce bolí viac a viac - užnemá zmyseľ ďalej biť.
Nie. Takto je to správne. Bude to najlepšie pre oboch. Láska nám skrátka nebola súdená. Oboja sme koncom pre druhého. To, čím sme si prešli je príliš šialené a nemožné.
Zázračné bytosti. Láska ku svojmu väzniteľovi. Tajná nebezpečná koorporácia. Rodičia stratení v čase. Princ zo 16. storočia. Kráľovstvo v hore. Nadpozemské schopnosti.
Všetko sú to hlúpe rozprávky! A najlepšie bude, ak sa budem tváriť, že sa nikdy nestali. A zabudnem naňho - od dnes jeho meno už nikdy nevyslovím. Bude to pre mňa cudzí človek.
Nájdem si niekoho iného, s kým strávim zvyšok života. A kto vie? Možno to už konečne nebude šéf tajnej koorporácie, ktorý ma uväzní vo svojom dokonalom zámku a nakoniec nechá len tak odísť.