cold march [寒い 3月]

cherry blossom

Nočný orchester studeného marcového vánku mu prečistil zaneprázdnenú hlavu, z ktorej nie a nie vyhnať Genino meno. A nielen to, ale aj jej tvár, jej zvučný smiech, či už len spôsob akým drží svoj skicár. Boli to predstavy tak reálne, no i zvláštne vzdialené. Nedotknuteľné, predsa nádherné. Klamal by, ak by tvrdil, že počas tých ťarbavých mesiacov nepomyslel na Gen ani raz. Pravda bola presným opakom. Videl ju všade. Akonáhle zacítil opražené kávové zrná, alebo uzrel dievčiny s baretkami.

Domov sa rozhodol vrátiť až v okamihu, keď mu brneli skrehnuté prsty a pery mu v bôli rytmicky pulzovali.

A dúfal, modlil sa, aby Gen v tú noc nestretol a nemusel sa s ňou pozdraviť. Veď ako správny sporadický človek bude o takejto hodine už dozaista v posteli. Nahováral si.

So zatajeným dychom poodchlipol dvere od spoločnej izbiedky a uvidel ju nie spať, ale študovať.

Opierala sa chrbtom o stenu, baterkou si svietila na dáku knižku so somárskymi ušami a popod nos si mrmlala.

„Ty nespíš," ohromene vyriekol.

„Veru," neobracala sa k nemu. „Učím sa."

„Že učíš?"

„Áno," pritakala ospalo. „Pokojne si choď ľahnúť. Ja ešte zostanem hore."

„Ale baterka," namietol potichu, „nie je dobrá na oči."

„No a? Po tme ma učenie väčšie čaro."

Pousmial sa. Táto nevinná fráza bola priveľmi milá na to, aby bol schopný odolať.

O čare toho vedel. Nepochybne po ňom bažil v každom zákutí mesta, v skladbe hudby, v jednoduchosti a zároveň zložitosti všetkého, čo podľa neho stálo za pozornosť.

„Nie si unavená?"

„Kdeže! Dokážem sa sústrediť, takže predpokladám, že chvíľka vzdelávania mi neuškodí. Nemala by som ti to prezradiť, ale poviem ti. Svojmu čulému stavu vďačím najmä energetickým nápojom, ktoré som našla v tvojej špajzi," huncútsky sa zaškľabila.

Yoongi sa zachmúril. Ťažko by porozumel všetkým slovám, tak na čo sa vôbec snažiť?

Prešiel popri nej a vyšplhal sa na horné lôžko. Celkom ľahko sa mu stávalo, že sa pri bežnom rannom zhone strhol a udrel si hlavu o strop.

Ležiac na nepohodlnom matraci zízal na biely plafón kutice, pokým sa mu obraz nezačal rozostrovať.

~

Prečo musí noc plynúť tak rýchlo a deň sa zas vlečie ako slimák? Nemôže to byť naopak? V noci je aj tak svet krajší. Stromy sú ošatené striebrom, počuť tlkot mesta. Iba cez noc hviezdy vyzrádzajú svoje tajomstvá...

S vypätím posledných síl nešikovne obracala ohlodanú ceruzku v prstoch. Teraz sa nesústredila na žiadnu kresbu, ale na cudzí jazyk.

„Povedz, spala si?" započula rozospatý hlas z vrchnej postele.

Gen sa viac neopierala o studenú stenu, no sedela na stoličke pri hegľavom stolíku. Na ňom mala rozložené svoje najlepšie postrehy a poznatky.

„To sotva," mrzuto poznamenala a dlaňou si podoprela bradu.

Hnevala sa. Žiaden progres počas noci nenastal a ona sa neposunula vpred ani o dve frázičky. Bola bezradná a utopená pod masou komplikovaných informácií.

„Hádaj. Koľko je asi hodín?"

„Hm?" doteraz čas nekontrolovala, preto siahla po mobile na ktorom sa rozžiarili neprípustné číslice. „Ou."