Prišli sme teda s Bety do triedy a sadli sme si na naše mieste, sedíme tam už druhý rok. Poobzerám sa okolo a všade vidím už dobre známe tváre. Pozerám sa ako sa chalani smejú na nejakých vtipných videách a v prvej lavici si dve moje spolužiačky zapletanjú copíky. Je to tak bežný deň a ja sa neubránim úsmevu na svojich perách. Mám to tu veľmi rada. Odísť študovať na školu priďaleko od dedinky kde som vyrastala a kvôli tomu bývať na internáte bolo doposiaľ najlepšie rozhodnutie, aké som urobila. Začne sa naša prvá hodina a ja si slušne píšem poznámky....študujem chémiu a aj keď som v tomto meste a na tejto škole našla samu seba tak som hlavne pochopila, že chemička nie som. Všetky tie vzorce a príklady mi proste nedávajú zmysel. Mám radšej farby a kreslenie. Je to dosť veľký paradox keďže naša chemická škola je spojená s umeleckou. Vždy keď vidím tých umelcov na chodbe, ako nesú svoje výkresy a majú to najodvážnejšie oblečenie spolu s parádnym účesom tak ma pichne pri srdci. Závidím im. Závidím im tú slobodu. Všetci si už o umelcoch myslia, že berú drogy a pán Boh vie čo ešte strašné vyvádzajú, aby darovali svojim dielam dušu. A umelcom je už úplne jedno čo si o nich kto myslí a tak aj tí, ktorí nič nekalé nerobia, nikoho nepresviedčajú o opaku....ako vravím...keď Vám je naozaj jedno čo si o vás kto myslí získate nekonečnú slobodu. No nič myšlienkami sa vrátim naspäť do mojej chemickej a nie umeleckej triedy, na znak akého si malého vnútorného protestu aspoň nakreslím skúmavky a banky na našu lavicu. Za ten rok sa tých kresieb už pár nazbieralo. A hlavne veľký nápis "Beny" v strede našej lavici. Je to spojenie našich mien "Sunny" a "Bety" a samozrejme dookola toho nápisu je tam milión srdiečok.
