V pasci

Deviata kapitola

,,Kde je?" volala už po niekoľkýkrát Agnes na svoju celu. ,,Musí tu byť, niekde predsa len je... Kde je?" 

Prehľadala celú posteľ, prikrývku poprevracala niekoľkokrát a nič. Niekoľko dlhých minút zízala na prázdnu podlahu po posteľou akoby dúfala, že sa zázrakom vynorí z pevnej zeme. Nič. Nezáležalo na tom, koľkokrát prehľadala celu, zápisník nenašla.

Agnes naplno ovládla panika. ,,Čo teraz... Bez neho... Čo ak...?" Slovo zošaliem nedokázala vysloviť nahlas. Bála sa, že by sa to akosi stalo pravdou, len čo by to vypustila z úst.

Počas obeda Agnes zízala na všetky väzenkyne pri stole. Vzala to nejaká z nich? Je možné, že by jej to niektorá z nich ukradla? Ona si však nepamätala, či sa s niektorou z nich vôbec za celý svoj pobyt vo väzení čo i len rozprávala.

Počas hodiny vonku zašla za dozorkyňou.

,,Kde je môj zápisník?" pýtala sa zúfalo, na čo sa na ňu dozorkyňa pozrela zmätene.

,,Máte ho vy?" pokračovala Agnes.

,,Čo to tárate?" mračila sa dozorkyňa. ,,Aký zápisník?" 

,,Predsa môj," povedala Agnes akoby sa tým všetko vysvetľovalo.

,,Nijaký zápisník nemám. Choďte preč," dozorkyni sa míňala trpezlivosť. Zrejme si myslela, že Agnes si z nej skrátka uťahuje.

Počas nasledujúcich dní mala Agnes pocit, že naozaj začína šalieť. Každá zo žien mohla byť zlodejka. Ktorá z nich to však naozaj bola? Ako to mala určiť? Keby sa jej do rúk dostal zápisník...

,,Hej, bleduľa," ozval sa provokatívny hlas nakrátko ostrihanej tmavovlasej väzenkyne. ,,Uleteli ti včely?"

,,To ty?" zvolala Agnes. ,,ty máš môj zápisník?" skríkla na ňu albínka zúfalo.

,,Nechaj ju tak, Ava. Veď vidíš, že to nemá v hlave v poriadku," ozvala sa jedna zo žien pri tej tmavovlasej.

,,Máš ho? Jedna z vás? Vzali ste mi ho?" zvolala Agnes znovu. Ony sa však len otočili a ďalej si ju už nevšímali. Mali ho? Agnes nevedela.

O niekoľko dní neskôr Agnes sedela vo svojej cele a mrmlala si popod nos: ,,Kde je? Niekto ho vzal? Kto?"

Z myšlienok ju vytrhlo až otváranie mreží jej cely. Prekvapene zdvihla zrak k dozorkyni.

,,Máte môj zápisník?" spýtala sa Agnes s nádejou v očiach. Pohľad sa jej vyjasnil a oči žiarili od očakávania.

,,Nemám tvoj zápisník," prevrátila dozorkyňa očami. ,,Mám tvoje prepustenie z Addisownu," pousmiala sa a zjavne čakala výbuch eufórie čí nadšenia. Nedočkala sa.

,,Čo?" teraz bola Agnes presvedčená, že dozorkyňa si z nej robí dobrý deň.

,,Tvoje prepustenie z Addisownu. Tvojmu právnikovi sa podarilo dokázať, že si nevinná - čo je obdivuhodné vzhľadom na to, koľko času odvtedy ubehlo. Ale poď. Môžeš odtiaľto odísť," hovorila dozorkyňa a Agnes na ňu neveriacky civela.

,,To je žart, však? Je dnes prvý apríl?" spýtala sa zmätene.

,,O takých veciach sa nežartuje. A dnes je tretieho marca. Do apríla ešte času dosť," povedala dozorkyňa a Agnes sa pomaly postavila.

Počas toho ako vychádzala z väzenia nespúšťala oči z dozorkyne, akoby čakala len na to, kým zakričí, že to všetko je len nejaký krutý žart a ona sa odtiaľto v skutočnosti nedostane.

Nič z toho sa však nestalo. Dozorkyňa vrátila Agnes jej staré oblečenie, v ktorom sem prišla. Sivé tepláky, biele tričko a mikina jej boli aj po takom dlhom čase stále dobré.

,,Nesníva sa mi to," šepla si Agnes sama pre seba, keď ju dozorkyňa viedla ďalšou chodbou smerujúcou k jej slobode. 

Vo vstupnej hale na Agnes čakal muž v obleku a keď ju zbadal, naširoko sa na ňu usmial.

,,Podarilo sa mi to, slečna Nielsenová! Našiel som dôkazy a dostal súdny príkaz pre vaše prepustenie!" Ten muž sa na Agnes neprestal usmievať.

,,Podarilo?" spýtala sa ho, stále šokovaná. Kto vlastne je tento muž?

Keď prikývol, konečne sa jej v hlave rozsvietila aspoň maličká žiarovka. Samozrejme! Bol to jej právnik. Jediný človek, ktorý na súde vyzeral, že s ňou súcití. 

,,Nemám slov," hlesla a slabo sa usmiala.

,,To vám verím," zasmial sa muž. ,,Iste to pre vás nebolo ľahké a je mi ľúto, že mi to trvalo tak dlho."

,,Netrápte sa," mávla rukou Agnes. ,,Už na tom nezáleží. Dostali ste ma odtiaľto. Som vám za to neskutočne vďačná," usmiala sa i keď jej to nebolo až také ľahostajné, ako sa tvárila. Hlboko vo vnútri ju trápilo, že si takmer nič zo svojho života nepamätá. Nepovedala však ani slovo. To nebol jeho problém, ale jej. Musí to vyriešiť sama.

Agnes nedokázala slovami dostatočne opísať to, čo cítila, keď sa konečne dostala za brány Addisownu. Nikdy ani len nedúfala, že sa odtiaľ dostane.

Dokonca ani v jej najbláznivejších snoch sa to neobjavilo. Bolo to úplne nemysliteľné, náhle, príliš úžasné na to, aby to vlastne bolo skutočné a predsa... Predsa len to bola pravda.

Agnes sa zdalo úžasné úplne všetko. Akoby len po prvý raz slnečné lúče dopadajúce na jej bledé dlane. Vtáčí spev sa jej nikdy nezdal taký sladký a veselý. Od samého entuziazmu sa odľahčene rozosmiala z plného hrdla a zakloniac hlavu zavrela oči.