V pasci

Siedma kapitola

Adley sa s trhnutím zobudila vo svojej cele v bloku B. Znovu sa jej sníval jeden z tých bláznivých snov. Videla ho, ako zastrelil toho starého muža. Tentoraz však revolver potom namieril aj na ňu a výstrel ju zobudil. On...

Oblial ju studený pot. On... Aké bolo jeho meno? Nenávidela ho. Podviedol ju a jeho vinou skončila za mrežami miesto neho. A teraz si nespomínala na jeho meno. Stále však počula v hlave jeho hlas, ktorý sa jej príšerne hnusil.

Niektoré veci nenávidíš len dovtedy, kým ich nezačneš robiť sám. Protivili sa jej jeho slová, každučká spomienka, ktorú na neho mala. V podstate sa jej hnusili aj ostatní.

Claudia, Jackson a... Ako sa to len volal? Bol otravný a neskutočne detský, no miesto jeho mena jej v pamäti zívala diera. A Coner? Možno ten sa jej až tak nehnusil. Ale... Nevolal sa predsa Coner. Jeho meno bolo... Určite niečo na c. Podobné ako Claudia. Žeby Claudius? Nie, mal iné meno. Keby si tak len dokázala spomenúť tak, ako si predtým spomenula na Aldena.

Celú hodinu vonku Adley strávila lovením v pamäti. Mená sa nevrátili. 

,,Bleduľa!" ozval sa hlas. Potom znovu. Adley zaujímalo, prečo tá osoba neodpovedá - každým zvolaním ten hlas znel čoraz viac nahnevane.

,,Teraz ma budeš ignorovať?!" čiesi ruky ju za košeľu zdvihli zo zeme a ona sa dívala do tváre úplne neznámej nakrátko ostrihanej ženy. Na jej krku videla vytetovanú lebku.

,,Odpovedaj, keď ťa oslovím! Alebo ti to predtým nestačilo?!" zúrivo vravela žena. Adley sa zmohla len na prekvapené zamrkanie. Nemala ani poňatia, kto je táto žena a prečo sa naváža práve do nej.

,,Kto si?" hlesla potichu. Žena povolila stisk so zmäteným výrazom na tvári.

,,Ava..." odpovedala na otázku, na moment zaváhajúc. ,,Ty malá zmija!" spamätala sa zo šoku a znovu ju schytila presvedčená, že si z nej albínka uťahuje.

,,Prečo... Poznáme sa?" povedala Adley ešte tichšie než predtým. Nijakú Avu si nepamätala. Vedela len to, že táto žena je extrémne zúrivá a ona nevie z akého dôvodu.

,,Nerob zo seba hlúpu. Už si nepamätáš keď si ma udrela do tváre? Alebo ti tie moje absolútne vymyli mozog?!" kričala po nej Ava a Adley bola stále v šoku. Ona že niekoho udrela? Dokonca takú silnú ženu, akou je Ava? Podľa všetkého to nakoniec schytala ešte viac, ale aj tak si nič nepamätala. V hlave sa nerozsvietila nijaká žiarovka.

Ava ju po nejakom čase naťahovania konečne pustila. Asi si uvedomila, že Adley nič nepredstiera. 

,,Cvok," mrmlala si Ava popod nos, keď sa vracali dovnútra a Adley mala náhle pocit déja vu. Potom sa aj ten rýchlo stratil.

Postoj k Addisownu sa z odporu pomaly menil na strach. Všetko vyzeralo tak rovnako a Adley prestávala rozlišovať jednotlivé dni. Ani jeden sa od toho druhého nelíšil. A čím viac sa snažila spomenúť si, tým viac mala pocit, že jej toho zo spomienok ostáva menej a menej.

,,To zvládneš," mrmlala si popod nos kráčajúc k jednej z dozorkýň počas hodiny vonku. Prečo mala strach. Všetky dozorkyne boli nepríjemné a Adley mala od samého začiatku pocit, že svoju prácu nenávidia - prinajmenšom nemajú radi ľudí, s ktorými pracujú.

,,Mohla by som vás o niečo požiadať?" spýtala sa Adley dozorkyne, ktorej tvár vyzerala ako kameň a ona sa cítila ako v škole - keď jej najväčším problémom bolo nabrať odvahu opýtať sa niečo učiteľky.

,,Čo je to?" spýtala sa dozorkyňa nepríjemným tónom. Adley si nepamätala, že je to práve tá dozorkyňa, ktorá riešila jej boje s Avou. Vlastne si ani nepamätala Avu, tak ako si mohla pamätať túto dozorkyňu?

,,Nejaký zápisník a pero... Chcela by som písať..." neisto odpovedala albínka a pristihla sa pritom, že si nervózne žmolí len oranžovej košele.

,,Načo?" spýtala sa dozorkyňa vyzerajúc tak trochu zmätene. Pravdepodobne túto žiadosť vôbec nečakala.

,,Chcela by som písať," Adleyin stres pomaly opadával, aj keď stále netušila, či jej žiadosť dostane zelenú.

,,Dobre," odpovedala dozorkyňa a odvrátila sa. Adley pochopila, že viac z nej zatiaľ nedostane.

A aj tak mala oveľa lepší pocit. Čoskoro si bude všetko pamätať - alebo aspoň to, čo v jej hlave ostalo.

Večer sedela vo svojej cele na posteli, ako keby sedela na ihlách. Nervózne zatínala päste a potom vystierala prsty. 

Čo ak si z nej dozorkyňa len uťahovala a nakoniec nič nedostane? Ako potom zabráni tomu, aby prišla o rozum a... Nie! Žiadne negatívne myšlienky. Musí len veriť.

To sa však povie ľahšie, ako urobí. A Adley v tom navyše nikdy nevynikala - najradšej sa vždy spoliehala sama na seba a druhým takmer nikdy nedôverovala. A potom, čo bola zradená na to ani nemala náladu.

,,Dúfam, že moju dôveru nesklameš," ozval sa hlas a albínka takmer na posteli nadskočila. Za zamrežovanými dverami jej cely stála dozorkyňa, ktorú dnes požiadala o zápisník a pero. S úľavou si vydýchla, keď si všimla, čo drží v rukách.

,,Ďakujem, ďakujem!" nadšene sa postavila z postele a v okamihu bola pri dverách naťahujúc ruky za vytúženými predmetmi.

,,Sľúb mi, že ma nijako nepodrazíš," dozorkyňa na okamih ruky odtiahla.

,,Sľubujem," nadšene povedala Adley a keď v rukách konečne pocítila drsnú koženú väzbu denníka, jej srdce sa nadšene rozbúchalo.

Akonáhle sa dozorkyňa vrátila za svojimi povinnosťami, usadila sa na posteľ, posadila sa na posteľ a otvorila zápisník na prvej stránke.

Netušila, aký bol dátum. Škoda, že sa už nemala koho spýtať. Chvíľu rozmýšľala, čo napísať. Kde vlastne začať? Všetko sa jej v hlave už plietlo a len ťažko si spomínala, čo sa stalo ako prvé. Nakoniec však s istotou začala písať na prvú prázdnu stránku. Zanedlho bola celučičká popísaná Adleyiným úhľadným rukopisom. Písala o tom, ako sa so všetkými stretla a kde sa to celé vlastne začalo.