nessie

Keď si odmyslím všetky tie nové (a dosť príšerné) zmeny, ktoré wattpad urobil, cítim sa extra nostalgicky, lebo mám pocit, že čas zastal niekedy v roku 2017/2018. Hromada príbehov, ktoré mám uložené v knižnici, sú z tohto obdobia a kopec autorov, ktorí boli v tom období aktívni, sa tak ako ja, akosi vyparili. Je tu ešte vôbec niekto aktívny?  Alebo máte odporúčanie na niekoho dobrú tvorbu? Chýba mi ten pocit komunity, ktorý som tu vždy cítila, aj keď je asi už nadobro stratený...

Ľudia, please help. Práve som po (takmer doslova) 100 rokoch prišla na wp a som úplne stratená. Čo sa tu, dokelu, stalo?

Ešte nie je príliš neskoro popriať všetkým všetko dobré do nového roka, všakže?
          
          Zvyčajne sem často nepíšem, lebo sa cítim blbo, že sa iba sťažujem sama na seba. Ale v poslednej dobe som premýšľala a tentoraz malo moje premýšľanie aj nejaké úrodné ovocie. Môj rok 2019 nebol dobrý, ale ani nebol zlý, hoci vlastne bol. Som si takmer istá, že takto pred rokom som si povedala, že urobím všetko pre to, aby som prelomila svoj blok a niečo schopné už, dofrasa, napísala. Aj som sa snažila. Mám hmotnú evidenciu toho, že som sa niekoľkokrát prinútila sadnúť si na riť a písať, hoci z toho napokon nič schopné nebolo. A až ku koncu roka som si uvedomila, že keď niečo nejde, tak to siliť netreba, hlavne keď z toho nemám radosť. Vážne. Taktiež by som vám donedávna skalopevne tvrdila, že ja nie som ten prípad, ktorého psychické zdravie (a jeho nedostatok) negatívne ovplyvnia jeho písanie a ostatné aspekty života. Nuž, ukázalo sa, že som presne ten prípad. Všetko ma to napokon dobehlo.
          Naozaj by som si želala, aby toto bol nejaký „new year - new me" príspevok, kde by som vám za sprievodu fanfár oznámila, že som späť aj s novým príbehom (je to môj sen), ale skutočnosť je taká, že som „len" konečne prišla na to, prečo neviem nič napísať. Na vine je môj mozog. Teda vlastne ja, lebo je spomalený kvôli mne.
          All in all, toto akési new year - new me znamená, že na sebe budem pracovať (pomaličky ale isto som už začala), aby sa veci dali do poriadku a potom sa snáď nejaké veci aj v mojom mozgu opäť prepoja a mne sa vráti chuť aj schopnosť písať a tvoriť. A potom snáď, jedného dňa, sem budem môcť znovu napochodovať a nadšene skríknuť: Guess who's back! x

Ahoj Nessie,
          možno som nečítala všetky tvoje príbehy, možno som čítala jeden. Neviem. No prišlo mi upozornenie s tvojim výlevom srdca a poviem ti, že už dlho mi tak niekto nehovoril z duše. Spomínam si na tie roky kedy som dokázala presedieť nad notebookom hodiny len aby som pridala novú časť. Robilo mi to neuveriteľnú radosť. A potom sa niečo stalo, niečo sa vo mne zaseklo a ja neviem napísať nič poriadne. Vždy sa idem aspoň raz za rok na wattpad pozrieť čo je tu nové, ale poviem ti, nič si nezmeškala.  Tie dobré spisovateľky zostarli a už tu viac nepíšu (možno práve preto, že sú príliš sebakritické alebo majú krízu)(ktovie).
          Ak by si však blok prekonala, rada si takto po dlhom čase niečo od teba prečítam, pretože dlho hľadám práve príbehy od vyspelejších spisovateliek, ktoré by ma možno znova motivovali k tomu, že ešte písať viem, že to ešte dokážem a že mi to vie spraviť aj radosť.
          A ak nie a chcela by si sa len posťažovať, I'm here for you anyway, pretože zdieľam rovnaké pocity. Len to som chcela <3

(2/2)
          Ale namiesto toho som uväznená v osobnej kríze, akomsi spisovateľskom bloku, moja osoba je chodiaci chaos, ktorý spisovateľské remeslo nedokáže využiť vo svoj prospech, nedokáže z toho čerpať žiadne výhody. Ani neviete, koľkokrát som už bola odhodlaná, že idem písať nový príbeh alebo že idem opraviť či prepísať nejaký starý, ale vždy sa niečo pritrafí, vždy stratím odhodlanie alebo zo mňa opadne moje prvotné nadčenie, zakaždým sa cítim neskutočne vyčerpaná a na sklonku dňa zo mňa zostane iba také málo života, z ktorého už viac nedokážem oddeliť, rozmnožiť a použiť ešte na niečo iné. Nehovoriac o tom, že som sa postupom času stala neskutočne sebakritická a nedokážem sa cez to prehrýzť. A k vám sa iba čas od času dostane moje sťažovanie či fňukanie nad vlastnou neschopnosťou písať, ktoré trvá už zahanbujúco dlho. Je to však veľmi nepríjemný, podkopávajúci pocit a zo mňa je len taký malý, takmer nepriehľadný tieň, ktorý kráča v zástupe tieňov ostatných a krčí sa v kútoch. 
          A pravdepodobne nastala tá správna chvíľa, aby som to ukončila, zdvihla sa a zmizla na ďalších niekoľko mesiacov. S láskou, ja

(1/2)
          Nechávam sa uniesť nečakanou náhlosťou chvíle. Z nostalgie momentu som si asi po mesiaci (dvoch?) otvorila wattpad. Nepíšem sem oznam s fanfárami a bubnami oznamujúc niečo špeciálne, bohužiaľ. Skôr som chcela vystrčiť hlavu z piesku a s nevydareným úsmevom vám zamávať, zatiaľ čo prechádzate okolo. Na wattpad si spomínam ako na dobré spomienky z detstva (och, tá irónia, ktorú chápem iba ja), ktoré, narozdiel od tých skutočných, nie sú stratené a už navždy minulosťou, ale do ktorých by som sa ešte dokázala vrátiť, pretože stačí urobiť krok a som tu. Ale i napriek tomu, že mi toto miesto chýba, i napriek tomu príjemnému pocitu familiarity, ktorý ma tu zakaždým obklopí, občas ma prepadne taká desivá myšlienka, ktorá mi vraví: „Možno si už z toho vyrástla." Bránim sa jej zubami nechtami, pretože o túto časť môjho ja, ktorá vie písať, stavať vzdušné zámky z ničoho, vytvárať si svet za svetom v mojom vlastnom kúte sveta, nechcem prísť. Pretože budem na moment patetická a poviem, že mi nikdy nič nerobilo väčšiu radosť.

Mala som nejakú potrebu sa ti ozvať, zistiť, či ešte žiješ a spýtať sa ťa, ako to vyzerá s písaním. Úprimne mi tvoje diela chýbajú, už ani neviem, aká dlhá doba prešla, čo som niečo od teba čítala❤

Hlásim sa po sto rokoch z najvzdialenejšieho kúta záhrobia aspoň s akou-takou hŕstkou informácií. 
          Príbeh Lost Song má nový, slovenský názov a novú obálku, pretože som mala pocit, že zmenu potrebuje.
          Taktiež by som sa vám veľmi rada ohlásila aj s nejakým novým príbehom alebo hoc len krátkou poviedkou (nemáte ani šajnu, ako veľmi po tom túžim), ale za posledné mesiace sa zo mňa stal buď príšerný perfekcionista, alebo som neskutočne zlenivela. Možno oboje. Každopádne nestrácajte nádej, ani ja ju zatiaľ nestrácam, stále mám plány, ktoré chcem rozbehnúť, i keď to ide neskutočne pomaly.
          Neviete náhodou niekto o nejakých dobrých cvičeniach, ktoré pomáhajú opäť nasadnúť na pisateľského koňa? Čosi, čo pomáha dostať sa znova do rutiny?
          Užívajte si ešte leto! :)

@ -MaryTheCat  ahoj :) Nemáš začo. A ak to nie je jasné, prečo sa dávajú voty, tak v tom prípade ti rada poviem, že ma tvoj príbeh zaujal a som zvedavá, ako sa bude ďalej vyvíjať. :)

Ahoj, Nessie. 
          Po dlhom čase som zavítala na tvoj profil s tým, že sa nemôžem dočkať ako si znova od teba niečo prečítam. Ale ako tak pozerám, niekoľko dielok odtiaľto utieklo, alebo sa mi to len zdá? :(