Nie vždy sa na svet pozerám tak, ako by som sa mala. Očami, ktoré vidia všetku krásu, ktorú nám naše okolie ponúka. Nie vždy sa dokážem tešiť z maličkostí tak veľmi, ako by som chcela. Niekedy kráčam so sklonenou hlavou, aby som nemusela s nikým nadviazať očný kontakt. Niekedy sa cítim zlomená. Zlomená na tisícky maličkých kúskov, ktoré po kolenách hľadám, dávam dokopy a keď sa mi to aspoň z časti podarí, úsmev na mojej tvári nemá konca kraja. Niekedy ich však nezbieram. Nechám ich len tak pohodené a hľadím na ľudí, ako po nich šliapu bez toho, že by sa vôbec pozreli dolu. Niekedy sa cítim strašne sama napriek tomu, že mám okolo seba kopec ľudí, ktorí o mňa stoja. Niekedy chcem byť jednoducho len sama sebou, taká, aká som naozaj. Zlomená, smutná, milujúca, nedokonalá ľudská bytosť, ktorá aj napriek všetkému, kráča za svojimi snami.