Milenka noci

VII.

Kráčala som po ulici a ticho, ktoré sa do ulíc prenieslo najprv v noci, už teraz prepadalo Londýn aj uprostred bieleho dňa. Iba kameloti stojaci na rohu ulice mali odvahu vykrikovať.

„Kúpte si The Star, nové vydanie! Nové správy o vražde Annie Chapmanovej! Za vraždy z Whitechapel je zodpovedný vrah známy pod menom Kožená zástera!"

Zavrtela som hlavou a kráčala ďalej. Do nocľahárne sa už donieslo, že Johna Richardsona prepustili. Bol vyšetrovaný políciou, ale nakoniec bol z vyšetrovania vylúčený. Tlač vtedy explodovala.

Nezáležalo na tom, že chlapec predávajúci noviny vykrikoval, že môže za všetky vraždy on. Polícia ho prepustila. To znamenalo len dve veci: buď je skutočne nevinný, alebo bude zabíjať opäť.

Očami som skĺzla po prostitútkach stojacich na ulici. Všetky sme vedeli, že sa máme ukryť, no ani jedna z nás si to nemohla dovoliť. Kde sa ukryje žena bez peňazí, ktorá musí byť celý deň na ulici, aby si zarobila aspoň na bezpečný nocľah? Môj šiling od pravého džentlmena mi vystačil iba na tri dni. A to som bola

„Mary Jane?"

Žena, ktorá práve vyšla z hostinca, sa obrátila, keď začula svoje meno. Rozbehla som sa k nej.

„Rose, čo tu robíš?"

„Čo ty tu robíš? Nevidela som ťa v nocľahárni už dve noci po sebe."

„Prenajímam si samostatnú izbu," odvetila mi.

„Kde?"

„Na Dorset Street."

Zhrozila som sa. Na najnebezpečnejšej ulici celého Londýna?

„Viem, čo si myslíš," povedala. „Ale izba je tam lacná. A delím sa o ňu ešte s Josephom."

„Och," povedala som len.

Mala muža, ktorý bol po celý čas s ňou. To znamenalo, že som sa o ňu už viac nemusela báť. Mala svojho ochrancu, ktorý sa o ňu postará. Znova som ustúpila.

„Rose?"

Zvrtla som sa a utekala. Už som viac nemala nikoho, kto by mi robil spoločnosť v nocľahárni. Všetky ženy tam sa starali iba o seba a nezaujímalo ich, keď niektorá z nich mala zostať vonku. Mary Jane bola prvá, ktorá sa o mňa úprimne zaujímala a chcela mi pomôcť. Možno preto, že vo mne stále videla iba dieťa.

Kde som sa pohla, všade som počula reči o Koženej zástere. Krútila sa mi z toho hlava. Vbehla som do pasáže Halfmoon, kde som sa posledné dni schovávala. Ak som chcela zostať v bezpečí, i ja som potrebovala ochrancu.

„Chceš mi povedať, že to decko nie je moje?"

„Upokoj sa!"

„Po celý čas si mi klamala? Ty fľandra, ty šľapka!"

Stála som dole pod schodmi. Nebolo to nič nezvyčajné, hádali sa každý deň. No tentoraz som sa nemohla ukryť pod prikrývku vo svojej posteli. Boli na poschodí a blokovali mi tak vchod do izby. A tak som tam iba bezmocne stála a sledovala, čo po sebe obaja kričali.

Nerozumela som, čo znamená slovko bastard.

Videla som, ako sa hádajú a ako ju otec schytil pod krk. Zdvihol ju do výšky a špičky jej zatrepali vo vzduchu.

Snažila sa mu vyšmyknúť, mykala sa a strašne kričala. Pritisla som si obe dlane na uši.

Mama sa natiahla a potom zaškrabla otca po tvári. Zažmurkal a pustil ju, ustúpil dozadu. Dopadla na okraj poschodia, päty sa jej prevážili a ona sa prepadla. Letela vzduchom presne rovnako ako moja handrová bábka, s ktorou som sa kedysi hrávala ako malé dieťa.