svojská

9. chýba mi svet

Zistila som, že aj napriek tomu aký veľký introvert som a ako dlho dokážem byť spokojná len sama so sebou a len vo svojej hlave, chýbajú mi ľudia. Chýba mi vypýtať si lístok v autobuse. Alebo sa milo usmiať na predavačku, keď mi vracia výdavok. Chýba mi sedieť v škole a rozčuľovať sa nad tým, ako veľmi tam strácam čas. Ako ma to tam jednoducho nebaví.

Chýba mi v noci sa túlať a držať za ruku moju najlepšiu kamarátku a v druhej držať fľašu vína. Všetky tri by sme si spolu nahlas spievali a sa smiali alebo plakali, podľa toho, čo by sme práve potrebovali, ako by sme sa cítili. Aký by bol náš deň.

Chýbajú mi iné tváre. Aj keď sa na nich väčšinou radšej nepozriem. A chýbajú mi aj tie známe. Tie moje obľúbenom tváre. Chýba mi držať sa s tebou za ruku. A objať aj jeho, aj tamtú, aj tamtoho. Ved prečo nie? 

Chýba mi svet.

A tieto moje steny ma už nebavia. A zaspávať každú jednu noc v tej istej posteli mi už nestačí. Skúsim si asi ľahnúť na zem, nabudúce. Skúsim si asi obliecť iné tepláky, veď možno to pomôže. Neviem, asi už vyskúšam kľudne aj všetko.

Chýba mi zmena. Prostredia a vzduchu a seba. Nebavia ma tie dni, ak majú byť všetky rovnaké. Nebaví ma kráčať, ak to má byť len z kuchyne do mojej izby a potom zase naspäť. A nečudujem sa. Ani trochu. Veď aj ja som len človek. A mám rada zmenu aj keď zo začiatku len nadávam. A mám rada stereotyp aj keď sa stále len sťažujem. Veď nevidíš, že som spokojná? Aj keď mi nikdy nič nieje dosť dobré.. A všetko by mohlo byť inak a lepšie a potom sa preberiem tam, kde som teraz a zistím, že toto som vlastne nikdy nechcela. Čo si to nepochopil, svet ? Veď som to povedala tak jasne.

Asi sme obidvaja príliš komplikovaní a hluční a aj keď máme stále kopu rečí nikdy nevieme, čo vlastne chceme. Len vieme, že sa nám práve moc nechce, prekonať sa.

Nečudujem sa ti, svet, že si sa zo mňa zbláznil. Aj ja som sa z teba.