svojská

11. asi vôbec nejde o smer

Stres bol, je, aj vždy bude jeden z mojich veľmi dobrých známych. Dokonca by som povedala, že je niekedy ako moja rodina. A rodinu si, predsa nevyberáme však ? Síce sa spolu poznáme skoro celý život, nikdy sme si dobre nerozumeli. Nikdy som ho nechápala. Netuším prečo je pre mňa také ťažké sa ho vzdať. Proste ho opustiť, prestať sa s ním stýkať. Nechať ho tak.

Prečo sa musím stále na niečím stresovať ? Prečo, keď sa vždy do niečoho odhodlane pustím, za par minút to rovnako odhodlane zo seba vypustím? Tak strašne by som chcela nebáť sa robiť veci spontánne. Robiť chyby a zlé rozhodnutia bez strachu nad tým, že, čo ak sa aj zo mňa raz stane chyba ? Čo, keď bude tá chyba jediné, čo na mne budeš vidieť ? Čo na mne budem vidieť ja ?

Neviem prečo mám potrebu neustále sa kontrolovať či spĺňam všetky predpoklady tie moje a tie tvoje a hlavne tie, ktoré sa všade šepkajú. A to, že sú len vymyslené a jednoduché hlúpe, samú seba asi nikdy nenaučím.

Ale však nevadí. Tak, teda budem pracovať s tým, čo v sebe mám. Čo ma naučili.

Viem sa snažiť. Viem sa aj prekonať. To v sebe naozaj mám. Ale prekonám sa len ak to naozaj chcem. Neviem či môžem samú seba len tak oklamať. A vymyslieť si, že chcem to, aj to a vlastne všetko, čo vravia, že sa mi hodí. Ako zistím, čo to naozaj je ?

Som na smrť vystrašená z toho, že budem strácať čas tým nesprávnym. S tým nesprávnym. Na tom nesprávnom mieste. Asi, preto sa bojím vôbec rozhodnúť. Povedať áno alebo nie, alebo kľudne aj možno. Radšej poviem to ľahšie, neviem. Bojím sa ukázať prstom. Len, preto, že, keď ukážem na ten zlý smer. Nebude cesty späť. A ja sa stanem zlým smerom...

Ale, čo, keď žiadny dobrý a zlý smer neexistuje? Čo, keď je len smer ? A, čo, keď nejaký smer je vlastne to, čo naozaj hľadám. Hocijaký smer na to, aby som sa vôbec niekam dostala. A, čo, keď to kam sa chcem dostať neni až také dôležité ako to, že vôbec kráčam ?

A, preto sa budem snažiť jednoducho kráčať. Kľudne aj pomaly. A niekedy si možno aj zabehnem. A viem, že raz budem asi aj unavená. Tak si nachvíľu sadnem a pozriem sa späť na všetky miesta, ktorými som už prešla. A potom zase vstanem a budem sa pozerať všade na okolo. A budem všetko vidieť. Všetko vnímať. A naučím sa užívať si len tak si kráčať. Mojím životom. A hlavne mojím tempom.

Ale teraz mi vlastne napadlo, že ja možno aj spadnem. A možno sa aj radšej prestanem pozerať a budem chcieť zostať tam, na zemi. Aspoň na chvíľu. Aspoň na rok. A možno sa mi veľa toho nepodarí. Alebo vlastne určite. A toľko krát, že to nebudem vedieť ani spočítať. Ale som si sto percente istá, že sa vždy vrátim k tomu, že mi je vlastne lepšie, keď kráčam. A, že ja chcem kráčať! Viac ako čokoľvek iné.

Poviem ti, ako to bude asi vyzerať. Na takej jednej z mojich ciest, smerov.

Hneď, ako spadnem rozbijem si obidve kolená a možno aj oškriem lakeť. A budem plakať a ľutovať sa a zúriť a hnevať sa. A obviňovať teba a mňa a ich. Ale viem, určite, že zachvílu to prejde a ja začnem postupne otvárať oči. Najskôr prvé a uvedomím si, že stále žijem a, že je to super a vlastne, že to už ani tak nebolí. A potom to druhé a ja uvidím, že nemám nič zlomené ani nie som chromá a dokážem sa vlastne postaviť. Zase sa nadýchnem.

A možno sa mi pár ľudí bude smiať. Ako ma uvidí ležať na tej zemi. Urevanú a s rozbitými kolenami. Ako malé dieťa, povedia si. A ja budem mať ešte väčšiu chuť niekam sa schovať a do konca života sa vypytovať, ktovie koho, prečo som vlastne spadla. Ale nespravím to, lebo stále budem túžiť kráčať. Tak sa im pekne vysmejem do tváre a nechám ich sa ďalej strácať.

Viem, som si istá, že sa nakoniec postavím a budem stať ešte silnejšia, ako som bola predtým. Ešte vyššie, ako som bola predtým. A kľudne nech mi to aj trvá, koľko len chce.

Ja si budem kráčať a padať a vstávať a stále dokola. Pretože tak to má byť.