Rozmýšľam o vlastnom pohrebe.
Jeden kvíli náreky. Druhý zas: "Konečne hnije!
Konečne je po tebe!"
Len dúfam, že sa mama nedožije...
...dňa záverečných rozpakov.
Aj tak sú si všetky pohreby podobné
Každý, zbohom s Bohom, pred koscom pokľakol.
Ľudia v čiernom, vystretí jak pionieri.
Grupa chlapov ma spúšťa do diery.
Mramorové náhrobné
kamene,
trčiace zo zeme,
jak zuby rozďavené,
pripravené zhltnúť svet.
Môžem len dúfať, že Boh ma bude chcieť.
Mal by som si nájsť čas na spoveď.
Môžeš si posledný krát
na mňa čas nájsť?
Zaželať bratovi sú(strasť)?
Ho poklepať po pleci,
vyliať na zem poldeci,
nejaký destilát.
Ďakujem, že ste tu boli.
Ďakujem vám z druhej strany.
Chápem, odchod stále bolí;
hlavne odchod pred Boží majestát.
Ostane tu po mne stáť,
za súmrakov, za svitaní,
kameň čerstvo podpísaný.
