Z nenávisti sa stane láska ÚPRAVA||LOKI||

1.Ponuka a luxusné bývanie

Každý má spomienky rôzneho druhu.
Niekto šťastné iný smutné,temné a svetlé.
A potom som tu ja ktorá si skoro na nič nepamätá. Mala som vymazanú pamäť.

Volám sa Lira.Svoje priezvisko som nikdy nepoznala no skôr nepamätala kvôli vymazaniu pamäte.

Ach...spomínam na mojich rodičov.
Matka bola čarodejnica,čo si pamätám,no a otec,bol to len úbohý opilec.

Vždy keď prišiel z práce,sadol si na gauč a začala piť. Prepil tak veľa peňazí ,že sme si za to mohli kúpiť auto.
Matka ho držala odomňa najďalej, lebo nechcela, aby sa dozvedel o kúzlach.

O niekoľko dní vybuchla neďaleko nejaká bomba,bolo to ako menšie zemetrasenie ktoré ma zobudilo.

Keď sme vyšli von, pozrieť čo to bolo,niekto začal strieľať.
Mama ma odstrčila a tým dosiahla len to že ju zastrelili. Potom ma otec strčil aby som sa pohla a dala sa na útek. Tak sa aj stalo. On tam len stal a pozeral sa na mňa keď mu srdcom preletela guľka.

Stále mi vŕta hlavou kto to mohol byť, ale na nič som neprišla. Od vtedy prešlo pár rokov a ja sa iba schovávam.

Úprimne z celého srdca nenávidím svoj život.
Ako je možné že ma nezobrala sociálka? Tss.....je to ako keby na mňa všetci zabudli.
Žiadna sociálka nebola a ani nebude. Dokonca nikto ani len neusporiadal pohreb pre mojich drahých rodičov.
Telá boli hodené niekde do rieky.

Chodím denno denne po uliciach,a snažím sa rozptýliť ale márne, nejde to. Väčšinou prespávam v našom dome kde som našla krabičku s peniazmi takže aspoň jedlo si môžem nakúpiť. Otcova kreditná karta a mamina. Je tam veľa peňazí,ale nie na dlho.

Raz som išla okolo ulice a uvidela ako sa tam niekto bije. Bol tam taký emmm....ako by som povedala, vyzeral skôr na muža ,taký akokeby robot ktorý sa hýbe.Bol farby červeno -žltej. Vedľa neho stál muž v kostýme ako pre deti. O chvíľku mi to došlo že to boli Avengers.
Slávna skupina ufňukaných tulákov,ktorí si myslia že sú svätí a spasia celý svet.

Hlupáci.
Len nech skúsia život na ulici, a potom sa uvidí aký sú hrdinovia.

Rýchlo som sa skryla za dom ,ktorý bol na blízku a sledovala kto vyhrá. Vyzeralo to tak že vyhrajú Avengers ale zo zadu začali prichádzať ďalší ozbrojení ľudia. Na chvíľku to vyzeralo že sa vzdajú ale zase začali bojovať. Tie ozbrojené párky vyhrávali, no čo tak vyzerajú v tom oblečení ako párky.(Pozn.au:umieram smiechom😅xdd)
Vybehla som pred nich a začala utekať v pred. Nikto z nich nechápal prečo bežím proti nim.
Malé dievča bežiace proti ozbrojeným ľuďom s určite dokonalým výcvikom. Vtipná predstava. Priblížila som sa k jednému z nich:,,Hej tupelo, trúfaš si na mňa ?" On stále nechápal.
Kopla som ho silno medzi nohy. Zatiaľ čo on sa  zvíjal od bolesti a dával si ruku medzi nohy,  vytrhla som mu z ruky pištoľ alebo skôr niečo väčšie a začala strieľať . Síce mi to moc nešlo ale zabila som ich.

Pištoľ alebo čo to je som odhodila a oprášila si ruky. Stark a Rogers sa medzitým postavili. Starkovi zmizla maska alebo dačo čo mal na hlave a videla som mu priamo do tváre.

,,Skade si sa to naučila?"
Spýtal sa ma Tony.

,,To ťa nemusí zaujímať ale mali by ste si dávať väčší pozor na nepriateľov. Nie je to nič veľké,len som mala výcvik."povedala som mu a usmiala sa víťazne.
Konečne môžme niekomu ukáž,že niečo viem.
Za všetko môže ťa podrbaná Hydra.

,,Ďakujeme"povedal Steve keď som bola na odchode.

,,Nemáte zač"otočila som sa a usmiala.

Odišla som naspäť do domu. No a teraz sa vrátime k rozprávanie o mne takže.
Keď uvidím na ulici bitku,vojnu alebo dačo také tak sa do toho pustím aj ja, aby som sa cítila aspoň trochu užitočná a využila svoje schopnosti.
Vždy,ale že vždy sa pridám na stranu víťaza,pretože slabší somnou by aj tak nemali šancu. Takto som si pri bitkách vybíjala zlosť a hnev ktorý vo mne rástol. Bolo ho vždy viac a viac.

Dokonca sa mi podarilo šlohnúť aj vesmírnu loď, takú menšiu povedzme ako auto. Parkuje za mojím teda mojich rodičov domom. Je tam schovaná ak by sa vyskytol nikdy problém alebo nejaká vojna tak by som utiekla. Viem,je to nenormálne predstava. Ale zamyslime sa. Vesmírna loď-viem s ňou ísť do vesmíru,ak by bola celosvetová vojna,načo by som tu zostala? Na veľké hovno.
Za to že nenávidím svoj život,to neznamená že sa nechám len tak pre nič za nič zabiť.
Ak by sa našli dobre súradnice na inú planétu,hneď by som na ňu letela. Mala som aj pár kamošov ktorých taktiež zastrelili. V týchto uliciach sa na každom rohu nájde nejaký zločinec. A ešte k tomu ak moji priatelia drogovaly,niet divu že by pre drogy skočili aj do studne.

🥀Čaute ľudia,takže toto je moja prvá kapitola dúfam že sa vám bude páčiť a pardon ak tam budú chyby v menách alebo tak.
Zatiaľ to nie je nič extra ,ale nie som ten typ spisovateľa ktorý na začiatok urobí hneď zvrat a nečakane veci.

Ak vás zaujíma tak som publikovala kvázy smutný príbeh Život neznámej spisovateľky.
Budem rada ak si ho prečítate. Napadlo ma to len tak a myslím že je to celkom dobré.

!!!!!!!!!!!
Túto kapitolu som začala písať v roku 2019 ale nedala som ju na verejnosť.
Píšem sem teraz keď momentálne som na kapitole 40. Iba chcem povedať že tým ktorým budú vadiť obrázky a iné veci tak ďalej v príbehu už také nič nie a snažím sa to vylepšiť keďže som múdrejšia ako predtým a nie je to také trápne a divné.