Z nenávisti sa stane láska ÚPRAVA||LOKI||

21. Prebudenie

Už som v pekle?

povedala som si sama sebe. Moje viečka vážia asi tak tonu,všetko ma bolí ako keby cezo mňa prešiel tank alebo ešte horšie. Okolo seba počujem rôzne hlasy ale neviem ich rozoznať. Chcem niečo povedať ale nemám silu ani otvoriť ústa.

********
Otvoriť oči ešte neviem ale hlasy počujem silnejšie a aj rozoznať ich viem. Práve niekto vošiel do izby. Počujem silnejšie ale aj tak je to slabo. Myslím,teda podľa hlasov viem že to je Nat,Wanda a Stark.

,,Kedy sa má zobudiť?"spýtala sa Nat.

,,Ja neviem ale spí už štyri dni"povie Tony.

ČoŽe? Ja už som v "bezvedomí" štyri dni? Prečo tak dlho? A prečo vôbec žijem? Nemala som byť mŕtva? Veď to by nikto neprežil pád z takej vysokej budovy,a k tomu na stred ulici.
Kde len môže byť Linda? Nech zhorí v pekle.
Keď si takto spomínam,tak ma napadlo že keď som bola malá vždy som chcela mať niečo spoločné s nadprirodzenímy bytosťami. Stačilo by mi len keby som ich videla,alebo sa s nimi rozprávka a teraz mám ja na starosti boha! Je to celé také zvláštne. Mám kamarátku ktoré majú schopnosti:Wanda a Carol.

*******
Konečne sa mi podarilo otvoriť oči. Vidím že som v nejakej bielej izbe ,kde sedí na stoličke vedľa mňa Nat.

,,N-a-at?"snažila som sa zo seba vydať aspoň hlások aby na mňa hodila všetku pozornosť. Pred chvíľkou ešte jej oči sa pozrú na okno teraz už na mňa.

,,Lira"vykríkla a priblížila sa.

,,Aký je deň? Koľko je hodín?"hneď som na ňu vysypala  toľko otázok.

,,Je streda,o chvíľu bude po dvanástej"povedala kľudne.

Lira:,,Ďakujem,prečo stále žijem?"

Nat:,,Našli sme ťa na zemi vo vode,ťa voda o pár minút zmizla"

Lira:,,Zavolaj Wandu"

Nat:,,Dobre"

Prišla Wanda.

Wanda:,,Ahoj,ako sa cítiš?"sadla si ku mne.

Lira:,,Dobre,ale asi mám iný problém"

Wanda:,,Tak hovor"

Hneď ako som chcela niečo povedať tak do izby vtrhol Tony.

,,Wanda necháš na na chvíľu samých!?"vyzeral dosť rozrušene.
Wanda odišla a Tony si sadol ku mne.

,,Tak čo sa deje také vážne?"spýtala som sa zo smiechom.

,,Ešte si rob srandu! Linda ušla a ty si sa skoro zabila ale zachránila ťa voda ktorá sa tam skade dostala?"asi ani nevedel čo hovorí pretože sa pozeral nie na mňa ale na okno.

,,Haló?!"mačka som rukou pre jeho očami aby sa prebral z ničoho:-).

,,Ja neviem skade sa tam nabrala tá voda"neviem prečo sa má pýta na otázku keď na ňu neviem odpoveď!

Tony:,, Akože nevieš skade je?"

Lira:,,Ja naozaj neviem"
Možno viem ale aj tak to zatiaľ nemôžem nikomu povedať.

Tony:,,Dobre keď si spomenieš tak mi zavolaj"

Lira:,,Dobre"

Konečne odišiel. Rýchlo som vyšla cez dvere. Som v nemocnici. Fakt super.
Pozerám sa po izbe a zázrakom uvidím tašku na stolíku. Otvorím,je v nej oblečenie. Rýchlo som si to hodila na seba:

Nic iné tam nebolo.

Po tichu som vybehla z izby na chodbu,pri tom ako som išla po schodoch som musela si zakrývať tvár alebo pozerať do zeme aby si ma nikto nevšimol. Podarilo sa mi bez problému vyjsť z budovy a prejsť cez prechod pre chodcov. Mala som pár škrabancov a strašné ma bolel krk ale ináč v pohode. Utekala som ku Toweru ale bolo to až príliš ďaleko na moje nohy. Achhhh.......

,,Nepotrebuješ pomoc?"spýtala sa ma okolo idúca žena.

,,Nie ďakujem"hneď ako som odpovedala pohla sa ďalej vo svojej ceste a zmizla mi z očí. Už nevládzem,mala som predsa počkať v nemocnici. Chvíľu som sedela v parku,na lavičke a pozorovala ľudí. Pristál na mne motýľ. Bol veľmi pekný,modré krídla s čiernym lemovaním plus biele bodky. Takéhoto motýľa som ešte nevidela.

******
Prešli asi pätnásť minút a ja už naberám rýchlejšie energiu ale mám podozrenie že už zistili že nie som v izbe. Možno neviete ako ale z parku vidno cez okno do tej izby a bolo vidieť ako niekto otvára dvere. Ešte keď som bola v izbe tak som dala na okno zlatý nalepovacií papierik aby som vedela ktoré je to okno. Chytré čo?:-)

Tak ideme ďalej....... Už som skoro pri Toweri!
Trochu sa mi zahmlelo pred očami ale to len na chvíľu. Ešte pár krokov a je to. Ouuuu zase sa mi zahmlelo pred očami. Ale teraz to už nezmizlo. Fakt super,asi je to pretože že som nejedla ani nepila.
Chvíľu som blúdila rukou po gombíkoch aby som privolala výťah. Po niekoľko minútach a stále nič.

,,Výťah nefunguje,skúste to po schodoch"prešiel okolo mňa muž v saku,asi tu pracuje alebo bodyguard možno manager alebo tak....

Takže výťah nefunguje. Musím ísť po schodoch.
Čo ak má tam uvidí niekto. Naozaj som len rada že sa o mňa starajú a hlavne Tony s Nat ale určite nebudem počúvať tie ich prednášky že som mala ostať v nemocnici a oddychovať. Ja chcem svoju posteľ a nie ten madrac na ktorom spali hocijaký ľudia. Čo ak sa tam malé dieťa vyčítali,alebo dôchodca posral keď nemal plienku. Hahaha veľmi "vtipné". Najprv si dám dlhú teplú sprchu a potom čisté moje oblečenie. Nehovorím že toto je zlé,ale nie je to môj štýl a navyše je to veľké a dosť rozgajdané. Rýchlo som bežala po schodoch ale už nemám vôbec silu. Čo teraz? Musím sa dostať skoro do vane ako prídu na to že som na schodoch. Asi ma chuť vrátiť naspäť do nemocnice alebo ja neviem. Nemôžem sa tam vrátiť. Argghhhhh zase sa mi zahmlieva pre očami ale oveľa silnejšie. Počujem tlmené hlasy. Som už iba pár poschodí od môjho,teda od mojej izby. No taaaaaak! Ou shit. Asi som sa skacla na zem lebo vidím iba tmu,prázdnotu. Ale niekto ma chytil,cítila som niekoho ruky a hlas ale nedal sa vôbec rozoznať.

Takže pokračovanie je tu😊.