Svetlo v tieni

1.

Postavím sa pred svojho protivníka. Je vyšší a mohutnejší, no ja som rýchlejšia. Vrhne sa na mňa s úmyslom zápas vyhrať, ja ho však pomocou pár šikovných ťahov zložím k zemi.

„Sorin, musíš sa viac snažiť" zakričí Weylin na chlapca predomnou. Ach, to ich večné naťahovanie. Sorin a Weylin sú ryšavé kučeravé dvojičky. Možno vyzerajú podobne no povahovo sú úplne odlišní. Zatiaľ čo Weylin je rodený bojovník, Sorin je skôr také slniečko.

Inteligencia a humor im však určite nechýba. To asi preto sme všetci kamaráti už od našich desiatich rokov. Spoznali sme sa keď ich rodičia poslali sem, do chlapčenskej školy, v ktorej som sa ja ocitla len vďaka otcovi,. Má z nás vytvoriť pravých bojovníkov. Ja som tu prakticky od malička, pretože môj otec tu pracuje ako tréner. O mamu som prišla, no už som sa s tým zmierila a nevraciam sa k tomu.

„Ju sa proste poraziť nedá!" odkričí so smiechom Sorin svojmu bratovi.

„Poraziť to síce nie," prizná a podíde k nám, „ale dlhšie si vydržať mohol...dala ťa dole po pár minútach."

„Weylin no tak nechaj ho už konečne" poviem s úsmevom na perách.

Ja s Weylinom sme v čiernej skupine, v ktorej sú tí najlepší bojovníci. Sorin je v žltej, v tej sa nachádzajú priemerní bojovníci. Existuje ešte biela skupina, do bielej skupiny patrí iba málo ľudí a to bieli rytieri, sú to tí najlepší z najlepších. Každý jeden bojovník pred príchodom sem, prešiel testami, ktoré nás mali otestovať v sile a inteligencii. Podľa toho nás zaradili do skupín. Každý rok sa konajú takzvané hry, v ktorých môžeme dokázať že sme sa zlepšili a môžu nás presunúť do vyššej skupiny. O pár týždňov nás čakajú ďalšie. Povýšenie do bielej skupiny však nečakám, nemám na to. Možno som jedna z najlepších ale v celej krajine je len šestnásť bielych rytierov a im sa teda určite nevyrovnám.

,,Aideen, budeš tam ešte dlho stáť a pozerať do steny, alebo pôjdeme na večeru?" z toho trénovania som už naozaj hladný," zakňučí Sorin.

„Jasné, prepáč, už idem."

--------------------------------------------

Po večeri máme voľno, preto sa pôjdem prejsť do dediny. Weylin povedal že ide ešte trénovať, zato Sorin s radosťou súhlasil že pôjde so mnou. Nemám náladu na dlhé rozhovory, ale Sorinovi sa zjavne nechce byť ticho a ústa sa mu nezatvoria. Sťažuje sa na dlhé tréningy, vysoké požiadavky, náročných trénerov a na konzulov, ktorí riadia Asterin, našu krajinu. Vie že pri mne si to dovoliť môže. Iní by ho za to mohli udať a on by si tak vyslúžil nepekný trest.

Namiesto počúvania sa preto radšej zameriavam na okolie. Pred pár minútami sme prešli mohutnou bránou a teraz kráčame po kamennej cestičke posypanej tenkou vrstvou čerstvého snehu. Cestu nám osvetľujú len hviezdy a ohnivé fakle v našich rukách. O pár krokov už zazriem malé svetielka niekoľko metrov od nás. Hneď na to sa Sorin rozbehne smerom k nim.

„Ten, kto bude druhý platí!" zakričí na mňa.
„Súhlasím," zasmejem sa a rozbehnem sa za ním. To že som cvičená odmalička dokazuje aj môj rýchli beh. Nerobí mi najmenší problém Sorina predbehnúť. Pár krokov pred cieľom zastanem a obzriem sa. Sorin za mnou uteká ako o život.
„Princeznička, kde si toľko?" usmejem sa.
Sorin len oduje spodnú peru ako malý urazený chlapec a uteká ďalej. Do dediny dobehne prvý. Ja za ním so smiechom kráčam.
„Viem že si ma nechala vyhrať," začne hovoriť, „ale platí to že som tu bol prvý, takže platíš!" zazubí sa na mňa.
„Veď ja viem" usmejem sa.

V dedine je aj napriek neskorším hodinám rušno. Samozrejme, zabudla som že tento týždeň sa konajú oslavy. Každý si našiel to svoje. Od malých detí, ktoré veselo pobehovali a tancovali na hudbu čo hrali hudobníci, až po staré babky, ktoré nadšene rozprávali o nových receptoch.

Vždy keď tadiaľto idem zamýšľam sa, ako by asi môj život vyzeral keby som žila ako obyčajné dedinské dievča a nebola vycvičená na boj. Možno by som celé dni sedela nad vyšívaním alebo pobehovala s priateľkami po lúkach. Ja som nikdy priateľku nemala, odmalička vyrastám medzi mužmi.

V dedine nás už dobre poznajú a preto sa na nás všetci žiarivo usmievajú. Niet pochýb, že nejdna matka by svoju dcéru s veľkou radosťou vydala za Sorina, či iného chlapca z našej školy. Mohla by byť spokojná že sa jej dcére nič nestane pretože ju ochráni.

So Sorinom sme pozdravili zopár známych a pobrali sa smerom k hostincu. Ako každý týždeň, máme jeden deň voľný. Naším zvykom je zájsť tu, takže nás už nikto nepovažuje za cudzincov. Ako som sľúbila zaplatila som Sorinovi druhú večeru.

,,Myslíš že po hrách mám šancu dostať sa do vašej skupiny?" spýta sa ma odrazu.
,,Jednoznačne!" usmejem sa.
,,Stavím sa že teba zaradia k bielym rytierom," povie trošku hlasnejšie ako by mal, žena totiž rytierom nikdy nebola a tak sa na mňa mnoho ľudí zamračí. Vlastne by sa na mňa mračili aj keby som bola muž, pretože by mi závideli.
,,Nič také sa nestane, nie som až taká dobrá," poviem rýchlo a letmým pohľadom prebehnem po ľuďoch v hostinci.
Každý má svoju prácu a problémy, preto ich už zjavne nezaujímame.
,,No ako myslíš ale podľa mňa na to máš," povie.

Keď odídeme z hostinca ešte hodnú chvíľu sa prechádzame dedinou. Pomaly sa blíži naozajstná zima. Začína snežiť. Okolité hory už majú zasnežené vrchy. Ak ma niečo vie naozaj potešiť je to sneh.

Keď sa vraciame naspäť sme už celý premrznutí. Prejdem preto rýchlo do obývacej časti, kde má každý z nás osobitnú malú izbu. Je už dosť neskoro a tak sa zababuším do deky a ľahnem si do postele.

Spať sa mi ešte nechce a tak premýšľam. Hry sú už o pár týždňov a ja na nich mám ukázať moje schopnosti. Desí ma však predstava že neviem na čo sa pripraviť. Hry majú niekoľko častí, avšak nikto nevie aké tie časti sú. Môže ísť o súboj ale aj hádanku či strategickú otázku.
Premýšľam nad tým ešte niekoľko minút. Pomaly začínam cítiť únavu a ťažobu na mojich viečkach. Dnešný tréning ma predsa len vyčerpal.