Svetlo v tieni

3.

Všade okolo mňa som počula vravu ostatných študentov. Prerušil ich až mocný hlas, prekvapivo, môjho otca.

,,Ticho! Potrebujeme vám niečo dôležité povedať, " začal rozprávať, ,,možno ste si všimli že je tu až nejak pozoruhodne veľa bielych rytierov...je to preto, že plány sa akosi zmenili. Viem že teraz to pre vás bude môcť znieť hrôzostrašne ale kvôli určitým veciam sa hry budú musieť presunúť na budúci týždeň. Sú to veľmi dôležité veci a niektorí z vás sa na nich možno budú aj podieľať!"

Všetci si medzi sebou vymieňali šokované pohľady. Aj mňa to prekvapilo. Hry sa nikdy nepresúvajú! Vyzerá to tak že som sa z prvotného šoku spamätala najskôr a tak som zakričala: ,,Kvôli akým veciam? Konzuli zas niečo vymýšľajú?!" okej možno som to prehnala a povedala až moc arogantne a pohŕdavo ale už sa to nedá vrátiť. Nemám v láske konzulov ani nič s nimi spojené.

,,To nie je vaša starosť slečna" odpovedal jeden z rytierov.
,,Ako to že nie je? Týka sa ma to? Áno, týka! Tak mi nehovorte že to nie je moja starosť!" strašne ma vedia nahnevať. Je pravda že by som sa mohla vedieť lepšie ovládať ale nemala som príležitosť sa to naučiť.

Rytier sa na mňa len povýšenecky pozrel a môj otec znova začal rozprávať: ,,Nezúfajte, možno budete mať menej času na prípravu ale tieto hry budú iné ako ostatné, budete mať možnosť ukázať sa a ak zapôsobite môže vám to zmeniť život."

Otočila som sa a odchádzala.

,,Ďakujem, to je všetko" povedal takmer veselo môj otec ,,Aideen ty sa za mnou ešte dnes zastav!" zakričal na mňa.
,,Jasné, čo ja pre teba neurobím otecko" odkričala som mu.

Potrebovala som sa prevetrať a tak som rýchlo vybehla von. Za normálnych okolností by ma von nepustili lenže kvôli tomu oznámeniu nikto nestrážil bránu. Vyšla som von, rozbehla som sa ku stajňam a zobrala si koňa. Nasadla som na neho a rýchlo utekala von z areálu školy.

Prešla som cez dedinu a až na jej konci zastala. Za dedinou sú už iba vysoké hory ale mne to nevadilo. Koňa som priviazala a následne sa pobrala k skalnatej stene. Zachytila som sa rukou vyčnievajúceho kameňa a vytiahla sa vyššie. Nohou som sa podoprela a pridala aj druhú ruku a nohu. Keď som bola menšia našla som v tejto skalnej stene jaskyňu len nejakých sedem metrov nad zemou. Myslím že teraz sa mi zíde. Pomaly som vliezla do jaskynky a usadila sa.

Mala som krásny výhľad na dedinu podomnou. Dokonca som videla aj školu. Snežilo, čo dodávalo výhľadu na kráse. Napadlo ma že by som teraz mala ideálnu šancu na útek. Áno, nad útekom som už viac krát premýšľala.

Skúšky...už o týždeň... neviem či si to uvedomujú, ale naozaj netuším ako sa na ne máme za týždeň pripraviť. Bežne je zvykom minimálne mesiac dopredu intenzívne trénovať. Každý z nás má súkromné hodiny a spolu s našimi trénermi zdokonaľujeme naše zručnosti a vedomosti.