Svetlo v tieni

2.

Pozerám sa na tú spúšť čo som spôsobila. Stojím na veľkom bojisku. Nikde nevidím nikoho živého, vnímam len mŕtve telá mojich priateľov a spolubojovníkov. Nie, toto nie je bojisko. Je to aréna v ktorej sa konajú hry. Oni nezomreli vo vojne, to ja som ich zabila. Každého jedného...

Zobudila som sa nesmierne vystrašená. Tento sen ma máta posledné dni až veľmi často. Nechcem zabíjať. Nechcem brať nevinné životy.

Podľa tmy ktorá zahaľovala moju izbu som usúdila že je ešte skoro na vstávanie. Avšak spánok neprichádzal. Nakoniec som dospela k tomu že, to už nemá zmysel a tak som sa postavila, prezliekla si oblečenie, vzala svoje zbrane- meč, luk a šípy a zopár menších dýk- a pobrala sa von z izby.

Všade vládlo mŕtvolné ticho a tak som išla do veľkej telocvične. No čo, aspoň si pred tréningami dám menšiu rozcvičku. Vstúpila som do veľkej miestnosti preplnenej všakovakým náradím. Od terčov na strieľanie a vrhanie dýk, až po pohyblivé figuríny, ktoré s vami majú bojovať.

Najprv som si chcela zastrieľať z luku. Vybrala som šíp z tulca a napriahla ho na tetivu. Prižmúrila som oči a pomaly sa nadýchla. S hlasným výdychom som tetivu pustila a kedže som v streľbe dobrá, ako vždy som zasiahla stred. Ešte zopár krát som to zopakovala. Moje šípy vždy trafili presne a ja som mohla byť na seba naozaj hrdá.

Šípy a luk som odložila a vytiahla spoza opaska sadu mojich obľúbených dýk. Vzala som jednu do každej ruky a začala vrhať na pohyblivé terče. Ako vždy bola som presná. Dýky sa s ľahkosťou zapichli presne tam, kde som ich chcela. Vedela som že som dobrá, no aj tak ma to zakaždým potešilo.

Keď ma už vrhanie omrzelo vybrala som sa k siluetám, pripomínajúcim ľudské telá. Boli to len naprogramované figuríny. Napriek tomu však vedeli naozaj dobre bojovať.
Postavila som sa pred môjho prvého protivníka. Vytiahla som svoj meč a už o chvíľku sa telocvičňou ozývali zvuky narážajúceho kovu. Nedala som sa zastrašiť ani keď sa na mňa vrhli piati, mala som dobrý výcvik a vedela som sa dobre brániť a útočiť.

,,To je dievča! Čo tu robíš?!" ozvalo sa pár metrov za mnou. Na okamih som prestala dávať pozor a obzrela sa. Doplatila som na to. Figurína mi podkopla nohy a ja som sa natiahla na zemi.

,,Do riti," zahrešila som keď som uvidela na dlážke krv.

,,Prepáč, nemysleli sme že ťa takto vyrušíme" ozvalo sa nado mnou. Zdvihla som hlavu a uvidela dvoch mužov v bielom. To snáď nie je pravda! Veď to sú bieli rytieri! Uvedomila som si že sa na nich pozerám dlho a tak som sa rýchlo postavila.

,,Čo tu chcete?" opýtala som sa s jasným odporom. Nikdy som nemala rytierov rada, sú to iba namyslení a arogantní ľudia, ktorí náhodou vedia používať zbrane.

,,Takto by si sa s nami nemala rozprávať dievča, si iba slúžka čo tu slúži a porušuje pravidlá, tak si nedovoľuj!" povedal jeden z nich. Ako som povedala, arogancia z neho priam sršala.

,,Ako prosím?!" povedala som podráždene, ,,kto je vám tu slúžka?!"

,,Chceš mi snáď tvrdiť, že slúžka niesi?" pýtal sa.

,,Presne tak, som tu žiačka" žmurkla som na neho.

Obaja sa na mňa prekvapene pozreli. Áno jasné táto škola ako som už spomínala je len pre chlapcov. V tejto telocvični nikdy netrénovalo iné dievča okrem mňa. Chodbami školy nikdy nechodilo iné dievča. Dokonca ani v celej krajine. Ženy mali zakázané chytať sa zbraní a učiť sa bojovať. Doteraz nechápem ako je možné že mne udelili výnimku. Títo dvaja rytieri však o tom zrejme nevedeli.

,,Ak ma teraz ospravedlníte musím ísť na raňajky" usmiala som sa na nich a odišla z telocvične.

Pretrela som si rozbitý nos rukávom košele. Ako som predpokladala, vytvoril sa na nej červený fľak. Deň sa mi teda začal celkom zaujímavo pomyslela som si a vydala sa hľadať Sorina a Weylina.

Dvojičky som nikde nevedela nájsť a tak som sa pobrala na raňajky sama. Naše stravovanie vždy prebieha vo forme švédskych stolov a tak som sa pobrala k niekoľko metrov dlhému stolu preplnenému jedom. Musím uznať, že na jedlo si tu naozaj potrpia. Nabrala som si nejakú zeleninu a pečivo, a podišla k najbližšiemu stolu. Všade okolo sa ozýval hluk. Hovorí sa, že ženy rozprávajú oveľa viac ako muži ale keďže tu s nimi vyrastám a poznám ich, dosť o tom pochybujem.

Ako vždy ma skúma veľa pohľadov. Niektorí asi ešte stále nemôžu pochopiť ako je možné že som tu. Vedia však, že niečo na mňa skúšať pre nich vôbec nebude dobré. Naposledy keď to jeden z nich skúsil, zlomila som mu nos. Nechcem tým teraz hovoriť že som nejaká násilníčka, to nie, lenže oni si inak nedajú povedať.

Z môjho dlhého premýšľania ma zrazu vytrhlo to, že mi niekto položil ruku na rameno. Už som myslela že sa našiel nejaký odvážlivec čo by rád odišiel so zraneniami, lenže keď som zdvihla hlavu uvidela som nahnevanú tvár môjho otca.

,,Aideen, počúvaš ma?" vyčítavo sa na mňa pozrel.

,,Nie" usmiala som sa na neho a zahryzla som do žemle.

,,Ako sa to správaš k svojej autorite?" zahriakol ma muž, ktorý vystúpil spoza otcovho chrbta. Takmer mi zabehlo. Ďalší biely rytieri. Čo tu chcú?

Rýchlo som požula sústo a chystala sa odpovedať: ,,Viete je to tak trochu môj otec, takže to ako sa s ním rozprávam nie je váš problém."

,, Aká arogantnosť a bezočivosť!" skríkol rytier.

,,Aideen! Takto som ťa nevychoval!" chytal nervy už aj môj otec.

Neviem čo ich celý čas tak strašne vytáča. Môjmu otcovi nikdy neprestanem vyčítať že mi ako malej namiesto bábiky dal do rúk meč. Pripravil ma o celé moje detstvo a to mu nikdy neodpustím.

Postavila som si a ignorujúc pohoršené pohľady všetkých naokolo som sa pobrala z jedálne von. Cestu mi však zatarasil jeden z rytierov. Vyzeralo celkom mlado, čo znamenalo že musel byť naozaj veľmi dobrý.

,,Pusti ma!" povedala som rozhodne.

,,Tak to určite" odvrkol.

,,Pustite ju, nič nespravila!" počula som niekde zakričať Waelyna.

,,Ameer, pusti ju!" jedálňou sa ozval pevný hlas. Musím uznať že z neho naozaj išiel rešpekt. Obrátila som sa a hľadala majiteľa tohto hlasu. Patril jednému z rytierov. Na chvíľu sa nám stretli oči, potom sa však rytier pohľad premiestnil na Ameera, rytiera, ktorý mi ešte stále zavadzal v ceste za slobodou. Vrhla som teda na neho vraždiaci pohľad. Ten v okamihu odstúpil a ja som tak mala cestu voľnú. Ešte raz som sa otočila za rytierom, ktorý mi pomohol a ústami naznačila tiché "ďakujem". Rytier nebadateľne prikývol a ja som vybehla z jedálne von.

Vošla som do svojej izby a vyčerpane sa hodila na posteľ. Predsa len niekoľko hodín som trénovala, a ako vidím vzalo mi to viac energie než som predpokladala. Ani neviem ako upadla som do bezsenného spánku.

Zobudila som sa na zvonenie zvonov. Tu u nás to bolo celkom dôležité. Podľa počtu zazvonení sme vedeli že sa niečo deje. Napríklad ak by zazvonili tri krát máme sa dostaviť do spoločenskej miestnosti, pretože nám niečo chcú oznámiť, keby však zazvonil len dva krát znamenalo by to že nás napadli. Je toho naozaj veľa a po príchode sem sme sa to všetci museli naučiť. Napočítala som tri údery a tak som sa vybrala do hlavnej miestnosti. Dúfam že to bude niečo dôležité! Prísahám že ak nie, tak si to ten čo mi prerušil spánok odskáče.

Väčšina žiakov už bola v miestnosti. Neviem čo sa nám chystajú povedať ale stavím sa, že to má niečo spoločné s bielymi rytiermi. Nikdy sem nechodia, a ak už aj zavítajú nikdy ich nie je toľko veľa. Teda toľko veľa ich až nie je, ale vzhľadom na to že ich je v celej krajine len šesťnásť tak áno, je ich tu veľa.