Svetlo v tieni

4.

Už znova utekám... Háčik je však v tom, že utekám opačným smerom ako chcem. Nech už môj mozog vysiela môjmu telu akékoľvek signály, dokonale ich ignoruje. Snažím sa ovládať moje nohy, no neúspešne.

Zase sa ocitám v aréne. Tentoraz tam však stojí len jedna postava. Dievča môže mať tak dvanásť rokov. Jej plavé vlasy sa jej veselo vlnia na pleciach. V jej očiach však žiadnu radosť nevidím, vidím len číru zúfalosť a strach.

Najprv nechápem čoho sa bojí, no keď sa zrazu pozriem na moje zakrvavené ruky celkom jasne to pochopím.

Zarazím sa keď sa moje ruky začnú posúvať smerom k dievčatku. Čo sa to do pekla deje?! Nedokážem ich ovládať!

,,Bež! Vypadni odtiaľto! Nechcem ti ublížiť!" kričím.

Dievča mi len venuje zdesený pohľad a rozbehne sa preč.

Zobudím sa.

Z celého srdca nenávidím tieto nočné mory! Neviem ich ovládať, neviem robiť nič iné len ničiť. Keď sa to tak vezme na to som vychovaná. Aby som brala ľudské životy. Spýtal sa ma niekto či o to mám záujem? Samozrejme že nie.

Z pobúreného uvažovania ma vytrhne fakt že nič nevidím. Jasné už zas som zaspala. Asi by som si môj spánkový režim mala naozaj opraviť lebo takto nespím celé noci a potom môžem zaspať v nevhodnej situácií.

Pomaly sa mi začalo rozvidnievať pred očami a tak som pomaly zvesila jednu nohu...potom druhú, a po pár minútach som sa dotackala dole.

Podišla som k miestu kde som nechala svojho koňa a si úľavou s vydýchla keď tam stále stál. Vysadla som naňho a pobrala sa k škole.

Trošku som nedomyslela fakt že pravdepodobne dostanem trest za to, že som zmizla a preto som najprv zvážila možnosť pri ktorej sa nejakým záhadným spôsobom dostanem dnu bez toho aby ma niekto spozoroval. Poďme sa teda pozrieť na to ako veľmi som nešikovná a ako nikdy nemám šťastie.

Zoskočila som z koňa a nenápadne ho popohnala k bráne. Nikto nevie že som si ho osvojila práve ja a tak nikto nebude mať podozrenie, že to práve ja som sa dostala von. Budú si myslieť že sa len zatúlal keď sám vybehol. Keď si ho tí bastardi konečne všimli, ďakovala som nebesám. Čakala som tu v kríkoch v zime pol hodinu ako taká hlupaňa, kým sa oni spamätajú.

Myslím že zajtra niekomu prečistím žalúdok ohľadom toho ako strážia. Aj nepriateľov by takto nechali čakať pri bráne a vyklopkávať nám?!

Už som teda zostala len ja. Ako prvé ma napadlo preliezť múry, no až také jednoduché to nie je a tak som tú možnosť rýchlo zavrhla. Tak podzemné katakomby? Nie to by nešlo, tie sú veľmi dobre strážené. Teda aspoň v to dúfam. Keď si už títo tu hore neplnia povinnosti dúfam že aspoň tamtí majú nejaký rozum.

Zostávala už len posledná možnosť a to vyliezť na strom, a pokúsiť sa preliezť hradby.

Vyhľadala som teda najvyšší strom v okolí hradieb a pomaly začala liezť. Spočiatku to išlo ľahko a o pevné hrubé konáre sa dalo dobre zachytiť ale čím ďalej som liezla tým viac som cítila, ako sa konáre podo mnou začínajú ohýbať a nepríjemne praskať.
Už mi chýbal len nejaký meter a dosiahnem na vrch.

Nakoniec sa mi podarilo zachytiť sa rukou okraja. Pridala som aj druhú ruku a nohami som sa zaprela do kamennej hradby. Obzrela som sa po okolí a nikoho som nikde nevidela. Žeby mám aspoň raz šťastie?

Pomaly som vyliezla. Moje nohy nečujne dopadli na chaldnú kamennú zem. Zaliala ma úľava. Avšak ako som vravela, že ja to šťastie proste nikdy nemám, začula som hlas.

,,Ale, ale, nie je to snáď slečna Aideen?" z tieňov vystúpila postava v bielom odeve. To snáď nie? Nemohol to byť normálny strážca? Namiesto toho som pred sebou videla približne tridsaťpäť ročného muža. Jeho oči sa na mňa pobavene dívali a ja som nevedela čo robiť. Akokoľvek by som sa však pokúšala klamať nemalo by to zmysel.

Zostala som ticho.

,,Vidím že sa nemáš veľmi k reči" zahundral.

Zrejme ma chcel nejakým spôsobom vyprovokovať ale dnes už nie. Som unavená, je mi zima a začínam cítiť aj hlad.

,,Príjmem trest" prekrútila som očami, ,,môžete si niečo vymyslieť ale pustite ma, je mi zima a som unavená" to už som takmer zavrčala.

,,Iste prepáč moja vina" povedal a už sa mi chystal prehodiť svoj plášť cez plecia, keď som ho zastavila.

,,Ste normálny? Ďakujem ale nechcem váš plášť, ale ísť dovnútra." nechápem ho, na čo sa teraz akože hrá?

,,Nemyslel som si, že si až taká tvrdohlavá, si presne ako tvoj otec," začal, ,,ale keď tak chceš tak utekaj dnu, ja som ťa nevidel..."

Tak z tohto mi zostáva rozum stáť. Muž, ktorý riadi celý svoj život pravidlami nejaké poruší?!

,,Ďakujem" zamrmlala som a chystala sa preč.

,,Inak nabudúce netráv toľko času premýšľaním ako sa sem dostaneš. Nemusíš sa tak dlho krčiť v kríkoch v takejto zime" dodal.

Tak týmto ma dostal už úplne...on ma pozoroval?