Prečo sa to už neskončí!?

49. kapitola

Neviem koľko prešlo času. Možno pol hodina, možno pár minú a možno aj niekoľko hodín. Bola som tak zabratá do svojich myšlienok ktoré my v hlave vytvorili obrovské tornádo, že čas pre mňa stratil pravý význam. Sledovala som  neidentifikovateľný bod za oknom, moja ruka stále spočívala v tých jemných chlapčenských vlasoch a myšlienky sa mi menili jedna za druhou skôr ako som stíchla jednu z nich zachytiť. Ako je možné že tu nebol ešte žiadny doktor? Kde je otec? Utiekol alebo ho chytili? A ako som sa sem vlastne sakra dostala? Bože... Koľko som vlastne bola mimo?!

A čo... Čo moje bábo?  Je vôbec v poriadku? Čo ak zomrelo? 

To že mi tečú slzy som si uvedomila až v okamihu keď mi ich zotrela veľká teplá dlaň. Od ľaku ma myklo a prudko sa otočila tým smerom. Stretla som sa s ustarosteným a ľútostivým pohľadom Luka. Daroval mi povzbudivý úsmev a vzpriamil sa na stoličke, ktorá doteraz hovela pri boku mojej nemocničnej postele.

„Ja... P-Prepáč, nech-nechcela som ťa z-zobudiť,“ vykoktala som zo seba potichu. Ruky som si pritiahla bližšie k telu a zotrela nechcené slzy.

„Nezobudila si ma. A aj keby, plánoval som byť hore keď sa zobudíš ty, takže... teoreticky si ma predbehla a zmarila si mi moje obrovské plány o romantickom prebudení na štýl Šípkovej Ruženky,“ zahrá sa na urazeného ale jeho mykajúci kútik do hora ho prezradí. Musela som sa na tom zasmiať. I keď len potichu kvôli bolesti ale jemu to na tvári vyčarilo prekrásny široký úsmev.

„ Som rád že sa usmievaš, ale asi by som mal ísť zavolať doktora,“ podotkol trochu nervózne a poškrabal sa na temene hlavy.

„Ako vieš že tu ešte žiadny nebol? Veď si spal a už dávno sem mohol niekto prísť ma skontrolovať,“ vyzvedala som nechápavo.

„No tak trochu som sa postaral o tom aby sem nikto nechodil kým ich ja sám nezavolám. Aby sa náhodou nestalo to čo naposledy. Myslím že by sa nepáčilo tebe ani doktorom aby sa ti znovu roztrhli štichy,“ skonštatoval, zahľadel sa mi do očí a usmial sa na jeden kútik.

„Asi máš pravdu. Ďakujem, ale...“ nedokázala som dopovedať vetu lebo som cítila narastajúcu hrču v hrdle.  Zmocnil sa ma strach, panika a hanba.

„Ale?“ spýtal sa zvedavo Luke so zdvihnutým obočím.

„Ja-ja len že či by sem nemohla prísť radšej doktorka,“ vysypala som zo seba na jeden nádych šeptom a odvrátila od neho pohlaď. Sledovala som si radšej svoje trasúce sa ruky a len odhadovala ako sa asi Luke tvári.

„Och, jasné. Vybavím to, neboj,“ otočila som sa znova jeho smerom a udivene ho sledovala. Čakala som všelijakú reakciu, ale takúto veru nie. Venoval mi ešte jeden úsmev, stisol mi ruku a už sa stratil v chodbách nemocnice.

O pár minút neskôr sa dvere otvorili a dovnútra vošla žena v strednom veku. Hneď pri vstupe ma obdarila milým úsmevom a musela som jej uznať, že na to že mohla mať cez štyridsať bola naozaj krásna veľmi sympatická.

„Dobrý deň, som doktorka Elizabeth Housmanová. A ty si Bibiana Fosterová. Správne?“ uisťovala sa. Ja som len prikývla s pozorne sledovala každý jej pohyb. Nepociťovala som voči nej taký strach ako z mužov ale stále bol vo mne ten pud sebazáchovy. „Mňa sa nemusíš  báť. Ja ti nechcem ublížiť. Čo keby sme si potykali, čo povieš?“ znova sa milo usmiala a podišla bližšie ku mne. Nastavila mi ruku: „Takže, môžeš ma volať doktorka Elizabeth, alebo Pani Housmanová. Ako len budeš chcieť.“ Ruku som jej nedôverčivo podala s jednoduchým: „Biba,“ a hneď ju stiahla späť k telu.

„Dobre Biba. Takže teraz sa ťa opýtam pár otázok a ty mi odpovieš, áno?“ začala opatrne a ja som len jemne prikývla.
„Pamätáš si čo sa stalo?“ znova som prikývla a ona si niečo zapísala do papierov ktoré držala v rukách.
„Máš veľké bolesti?“ tento krát som pokrútila na znak nesúhlasu. Áno, bolelo to ale mám skutočne vysoký prah bolesti a zažila som aj horšie. Doktorka si znova niečo zapísala, skontrolovala monitory za mojím chrbtom a tiež si niečo zapísala. Začínala som byť z nej trochu nervózna a pohmýrila sa na posteli.