Prečo sa to už neskončí!?

19. kapitola

,, Dobrý deň, chcela som vám oznámiť, že dnes nemôžem prísť do práce. Je mi to naozaj ľúto, ale rodinné dôvody mi to nedovoľujú." ospravedlňujem sa majiteľovi obchodíku s hudobnými nástrojmi. Dnes mám narodeniny. Čiže aj prvé výročie, kedy mama zomrela. Dnes nemôžem ísť do práce.
,, O iste. Ale zajtra prídete, že?" ozve sa s druhej strany telefónu milý hlas.
,, Áno. Zajtra prídem."
,, Dobre, teda."
,, Tak dovidenia..." odstavila som a keď odzravil aj on, hovor som vypla.

Je sobota, takže škola ma nenáhli. Ale niečo iné áno. Už od rána chodím ako mŕtvola. Na Facebooku mi prišlo už niekoľko blahoželaní. Dokonca aj jedna sústrasť k výročiu. Ale tých ľudí ktorí mi blahoželali k posratým narodeninám, by som najradšej zabila. Nakričala na nich, nech sa spamätajú, alebo jednoducho čokoľvek.

Preto som sa aj rozhodla, že si vypneme všetky upozornenia na 24 hodín. Vlastne som to ani robiť nemusela, pretože na mobile nie som takmer vôbec.
Otec je už od skorého rána mimo domu, čo mi vyhovuje.

Som akurát v kúpeľni, kde si robím rannú hygienu, aby som mohla vyjsť medzi ľudí, keď sa z mojej izby ozve zvonenie môjho mobilu. Ako zlatá strela tam utekám. Neviem prečo. Už so zvyku aby som náhodou nevyrušila otca.
,, Prosím?" ozvem sa do telefónu. Ani som sa nedostala kto volá.
,, Všetko najlepšiee!" zakričí na mňa z druhej strany. Myslel som si ho až odtiahnuť od ucha. Inak by som asi ohluchla. Podľa hlasu som ihalda, že to bola Mia. Momentálne ďalšia osoba na zozname ľudí, ktorých chcem za to zabiť.
,, Dnes máš 17, to musíme ísť nejako osláviť. Môžeme sa zastaviť aj na cintoríne. Bí, poď voon!" lokračovala. Poslednú vetu až zatiahla do prosebného tónu.

,, Mia, nie. Nikam nejdem." povedala som odmerane ale so slzami na krajíčku. Vonku som už nebola rok. Jeden celý rok som nebola vonku s inými ľuďmi. A teraz sa Mia konečne o mňa zaujíma. Dokonca má bola von osláviť narodeniny. Lenže ja to nedokážem. Dnes určite nie. A neviem čo som na to pripravená. Neviem či vôbec niekedy budem.
,, Hej! Žiadne nie ja neberiem už sme spolu neboli rok vonku. Viem že dnes je to výročie, či čo to... Ale nemôžeš sa stále ničiť. Musíš začať žiť! Čo bolo už nebratiš. Myslíš že by bola tvoja mama rada kedy ťa videla takto? Značenú, bez kamarátov. Ne-" nenechala som ju dohovoriť. Táto konverzácia sa uberá príliš zlým smerom.
,, Nie, Mia. Nejdem von. Ahoj." a zrušila som. Posledné vetu boli pre mňa peklo. Hlas sa mi triasol a na moju dom nikdy takáto nebola.

Slzám ktoré som zadržiavala, som nechala voľnú cestu. Zas raz... Niečo pravdy na tom čo vravel Mia, bola. A to tá, že by mama nebola šťastná keby ma takú videla. Lenže ona má nevidí. A keby ma aj videla, nebola by som takáto.
Na mobile mi zrazu zapípala správa.

Mia: Prepáč mi to. Naozaj, ja som to tak nemyslela ale je to pravda. Porozmýšľaj nad tým a začni už žiť. Nie len prežívať. Ľubkam 😘

Nad tou správnou som sa musela pousmiať. Ja viem že má pravdu. Lenže ja už nedokážeme žiť. Nemám dôvod.

Konečne som sa dochystala. Ošetrila som si rany na chrbte, rukách aj stehnách, naniesla na seba make-up a obliekla sa. Zajtra je už prvého marca, takže už nie je AŽ taká zima. Ale stále je.
Vzala som si peniaze, mobil, kľúče a odišla z domu.
Moja cesta bola jasná ako záblesk na nočnej oblohe. Išla som na cintorín.

Otvorila som dvere na malom obchodíku s kvetmi blízko cintorína a vošla dnu. Na môj príchod upozornil aj malí zvonček nad dverami.
,, Ahoj, Biba. To čo vždy?" spýtala sa ma staršia pani za pultom. Volá sa Amélia. Bola som tu už toľko krát, že by bolo až divné kedy som nepoznala jej meno.
,, Dnes nie. Dnes chcem niečo väčšie. Najlepšie z ruží. Tie mala mama najradšej. Teda, ak máte, samozrejme." vie za kým chodím. Vie, že ju zrazili auto. Viac nie.
,, Čo tak zrazu?" snažila sa zavtipkovať. Neúspešne. Stále kupujem podobne kytice. Preto tá poznámka.
,, Dnes je to presne rok. "po zedala som jej tichým hlasom. Svij pohľad som zdobia do špičiek topánok a snažila sa zahnať nechcené slzy.

,, Ou... Bože to mi je ľúto. No už je na lepšom mieste. Nesmúť už za ňou. Chodíš sem kupovať kytice každý mesiac a na cintorín každý týždeň. Nemôžeš sa už takto trýzniť." prešla od pultu až ku zmene a chytila ma za ramená.
,, A k čomu? Nikam by som nedospela. Toľko krát som sa o to snažila, ale nič sa nezmenilo." Môj pohľad sa stretol s tým jej. Videla som v nej smútok, sústrasť. Zo mňa.

,, Máte tie ruže?" zmenila som tému, hneď ak po som sa dostala z jej zovretia.
,, Isteže mám. Chceš biele alebo červené?"
,, Vedeli by sme mi to nakombinovať?"
,, Samozrejme že áno. Výdrž chvíľu m idem to spraviť." A odišla.
Pridal o pätnásť minút neskôr. S obrovskou kyticou bielych i červených ruží. Tá kytica bola úžasná. Ako každá iná od nej. Boli v nej aj iné, drobné okrasné trávy či malinké kvietky.

,, Ďakujem. Je krásna. Koľko som vám dlžná?"
,, Nič, zlatíčko. Táto je na mňa." pozrela som na ňu ako na blázna. Ako to kože osobná chcieť? Veď ruže sú drahé kvety a navyše teraz, v tomto ročnom období, priam nemožné priam zohnateľné.
,, Ďakujem vám, ale to nemôžem prijať." okamžite som zahovarala.
,, Nerob si starosti. Robím to rada. Ber to ako... Darček za pravidelné návštevy."
,, Tam vám teda krásne ďakujem, Amélia."
,, Rado sa stalo. Maj sa!" zakričala za mnou pri odchode.
,, Dovidenia."

Mala som pocit že má niekto sleduje. Ale keď som sa obzerala, nikoho som nevidela. V celom cintoríne som bola úplne sama. Ale ten pocit... Prestala som naň myslieť, až keď som prišla k maminku hrobu. Na náhrobný kameň som starostlivo položila veľkú ružovu kyticu a škaredé som hodila do igelitky.

Pozrela som na meno na náhrobnom kameni a moje vnútro začalo kričať.
Zlomene som spadla na kolená a začala plakať. Plakala som a plakala a nechcela sa utíšiť.
,, Rok... Už je to rok, čo ti nie si. Vidíš? Dnes mam 17. A čo z toho m Joe si tu ty. Kedy si bola, boli by sme na nákupy." hovorila som ku nej plačlivým a tichým hlasom.
,, Nie? Žiadne nákupy." okamžite som poprela.
,, Ako by sme mohli ísť nakupovať!? Veď ťa to stálo život! Kôli mne a mojej hlúposti. Kôli narodeninovým nákupom." spustila som ďalšiu vlnu nárekov. Ozývali sa ďaleko. Tipujem že to počuli aj na opačnom konci. A čo? Môžem plakať. To je je zakázané.

Preplakala som tam hodinu. Ptm som ďalšie dve len tak sedela a spomínala. Má staré dobré časy, keď sme boli ešte rodina. Keď bola mama vždy pri mne. Keď otcovi ešte nehrabalo, keď ešte nepil. Keď som chodila von s kamarátkami.
Keď som mala normálny šťastný život a jediné problémy, ktoré som prežívala, boli úplne banality. Ako napríklad čo si obliecť do školy, ako stihnem všetko učenie, pomedzi to, ako chcem chodiť von. Ako zapôsobiť na chalanov, aký chalan je najkrajší, ktorý sa najlepšie bozkáva.
To boli časy, do ktorý by som sa najradšej vrátila. No nemohla som.