Prečo sa to už neskončí!?

1. kapitola

Tak, ako posledných niekoľko týždňov, lepšie povedané mesiacov, aj dnes opäť sedím na útese pri mori a sledujem západ slnka. Nie nadarmo ho volajú útes Samovrahov. Nie jeden človek tu už ukončil svoje pozemské trápenie. Nie raz som o tom tiež rozmýšľala. No bola som príliš slabá.

Stále som dúfala, že sa všetko opäť vráti späť. No doteraz sa to nestalo. Je to už takmer rok čo... Mama zomrela. Dodnes si to vyčítam. Je to všetko moja vina a ja to viem.

Pozerám na západ slnka nad vetrom rozbúrený morom. Slnečné lúče sa odrážajú od vĺn a farbia ich do červena. Vlny narážajú do skalných útesov a lámu ich. Pár kvapôčok studenej vody mi občas pristane na tvári. Je mi úplne ukradnuté že je polka februára a vonku je zima ako na Sibíre. Dnes je jeden z tých najchladnejších dní. Teplota sa teraz večer pohybuje hlboko  pol nulou. Celá sa klepem od zimi, slzy mi stekajú po lícach a oči upieram na výjav pred sebou.

Zazvoní mi mobil. Bože, prečo mi to robíš? Volá mi otec. ,, Kde kurva zasa si? Okamžite príď domov. Do pol hodiny nech si tu, inak si ma nepraj!" A vypol. Nemám šancu prísť domov do pol hodinu. Útes je od nás 2 kilometre a navyše nemám peniaze na taxi. Vlastne nemám peniaze ani na jedlo. Od toľkého zúfalstva a beznádeje sa rozplačem ešte viac.

,, Stačí! Už stačí! Prosím!" kričím z plného hrdla a odovzdávam svoju beznádej moru.
,, Prečo práve ja? Čo som urobila?" Pýtam sa samej seba už tichým hlasom. Pomaly vstávam a posledný krát sa dnes pozriem na zapadajúce slnko. Kráčam pomalým, čaptavím krokom cez les až nakoniec prídem na okraj mesta. Nechcem ísť domov a preto sa ani neponáhľam. Viem čo ma doma čaká.

Preto sa pred dverami našeho domu zastavujem až po hodine a pol. Kľúčom od dverí ani nestihnem pohnúť a prudko sa otvoria. Stojí v nich namosúrený, ožratý otec. Nestihnem nič urobiť, už ma za ruku ťahá do domu. Hlavne nech to nikto nevidí. Poviem si v hlave posmešne.

No ani môj vnútorný smiech dlho nevydrží. Až príliš neskoro si uvedomujem, že otec má už ruku v päsť zdvihnutú. Silný úder do tváre mi spôsobí zatmenie pred očami. Kovovú chuť krvi už cítim v ústach aj hrdle. Padnem na kolená a prudko sa rozkašľem.
,, Toto sa ti páči? Varoval som ťa! Ale ty nie! Doma si mala byť už pred hodinou!" a ďalší úder. No tento krát do brucha. To už nezvládam a vykašliavam krv. Zas. Slzy mi stekajú po tvári a moje oči sa už nedokážu zamerať na jeden bod. Kopne do mňa.

To už ležím a chúlim sa do klbka aby som sa aspoň trochu ochránila. Kopne ešte raz. A ešte dva krát a to už sa po mne naťahuje. Chytil ma za vlasy a hlavu mi vytiahol na úroveň jeho tváre.
,, Dúfal som, že sme si to už vysvetlili. Ešte raz a dopadneš omnoho horšie." vlasy mi pustil a bez akéhokoľvek náznaku ľútosti odišiel. Ruky sa mi triasli a nohy na tom neboli o nič lepšie. Snažila som sa postaviť, no zakaždým som spadla.
,, A ešte niečo..." ozval sa otec z kuchyne. ,, Uprac po sebe ten bordel." to sa dalo čakať. Pozrela som na malú kaluž krvi ktorú som na chodbe vykašľala. Natiahla som k nej nohu a nohavicou ju utrela. Krvavé nohavice sú to posledné čo ma teraz trápny. Sedela som opretá o stenu ešte niekoľko minút, kým som nabrala dosť sily aby som sa postavila. Pridržiavala som sa všetkého čo mi prišlo pod ruku. Vyšla som hore po schodoch a dočaptala sa až do svojej izby, ktorá bola na konci chodby. Vyzliekla som si bundu a všetko oblečenie, a len v spodnom prádle a over size mikine sa zobrala do svojej kúpeľne.

Na bolesť som už bola zvyknutá. Zvláštne a dosť blbé hovoriť niečo takéto. V kúpeľni si vyzliekam aj mikinu a pozerám sa na seba do zrkadla. No jediné čo vidím sú modriny, jazvy a rebrá ktoré mi kôli nedostatku živín vyčnievajú. V okolí oka sa mi už urobil veľký fialový monokel.

Všetky svoje peniaze míňam na make-up, aby si nikto nevšimol že u nás niečo nie je v poriadku. Raz bola u nás polícia, lebo som si nezakryla modriny a učiteľ si to všimol. Otec mi to ešte v ten večer poriadne vytmavil. Pri pohľade na seba si len povzychnem, zhodím so seba posledné kusy oblečenia a idem do sprchy.

Sprcha je pre mňa jedno z mála miest kde som uvoľnená. Ďaľšie je už len útes a jedna kaviareň kde som už dlho nebola. A cintorín.
Keď som dokončila svoju večernú rutinu, obliekla sa do veľkého starého otcovho XXL trička a pobrala sa do postele. Celé telo ma bolelo, no už som sa s tým naučila existovať. Veď čo... Bolo a mohlo byť aj horšie. Toto si hovorím každý večer po bitke.