Prečo sa to už neskončí!?

22. kapitola

,, Hej! Bí! Čakaj ma!"  ozval sa za mnou niekoho krik. Nemusela som sa ani otáčať aby som vedela kto to je. Veď kdo iný by na mňa kričal ako Mia? Nikdo.
Celý deň sa potĺkam chodbami školy, ako telo bez duše.
Po včerajšku, po celej prebdenej noci, bolestiach... Nedokázala som sa falošne usmievať. Nemám na to silu. Opäť sa tvárim neutrálne. Naučila som sa zakrývať smútok a bolesť.

Mia ma po chvíli dobehla, akurát keď som vchádzala do triedy, kde máme mať prvú hodinu. 
Celá udýchaná ma chytila za plece a zastavila. Ja som sa zatvárila veľmi prekvapene, akože som vôbec nevedela že je za mnou. Nemala som náladu na nejaké rozhovory.
,, Hej, kričala som na teba." povedala vyčítavo.
,, Kedy? To fakt? Prepáč, bola som vo svojom svete." ospravedlňovala som sa.
,,V pohode." 

Hodiny ubiehali, mňa všetko bolelo, ale úspešne sa mi to darilo maskovať. Dokonca som sa aj ,, usmievala,, a ,,smial,,. Pretože Mia začínala mať už nejaké podozrenie. A to som nemohla dopustiť. 

****
Posledných 10 minút poslednej, siedmej hodiny. Dnes je pondelok, takže... Dnes robím od 15:00-  20:00 v knižnici. To bude v pohode. Dúfam. Knihy mám celom rada. Aj keď som už dlho žiadnu neprečítala. Teda ak nepočítam učebnice a látky v zošitoch. 5 minút.

Čo robíme? Akú máme vlastne hodinu? Do riti veď ja som celú hodinu myšlienkami inde,  lepšie povedané pri včerajšku, pri dni ktorý sa stal pre rokom. A zas som sa stratila v spomienkach...

Z premýšľanie ma dostal až zvonček, najlepšia melódia, ktorá oznamovala koniec hodiny. Všetci, zároveň aj ja, sme sa z triedy vytratili v mihu sekundy.

Je 14:45. Čo znamená, že za 15 minút musím byť v štátnej knižnici ktorá je od školy takmer 3 km. Jediná možnosť je autobus. Do riti! Veď mi ide za 2 minúty!

Rozutekala som sa najrýchlejšie ako sa to dalo. Prebehla som okolo Mii, ktorá na mňa prekvapene pozerala.
,, Kam ideš!?" skrýkla na mňa.
,, Prepáč, ponáhľam sa!" zakričala som jej späť.

Len tak tak som vybehla do autobusu, ktorému sa akurát zatvárali dvere. Celá udýchaná, ubolená a unavená som si sadla na jedno z voľných sedadiel a vydychovala.

Meškala som. Bolo 15:10 keď som vošla do štátnej knižnice.
,, No konečne! Už som si myslela, že mladá pani sa ani neuráči prísť!" povedala mi nasrdene.
,, Ospravedlňujem sa, ale boli zápchy." povedala som ospravedlňujúco a vyzliekla sa.
,, Dobre, hlavne že už si tu. Teraz choď a raď im, kde sa nachádza aké oddelenie. Dúfam že si to naučená!"
,, Áno, madam. Som." povedala som. Strávila som tým prvé dne hodiny. Dalo mi to dosť zabrať.

Je tu hádam dohromady 15 000 kníh, podľa toho čo som čítala. 48 oddelení. Zatiaľ viem len tých prvých 25 základných. 

,, Dobrý deň, môžem vám s niečím pomôcť?" prišla som za pani, ktorá vyzerala že niečo hľadá, ale zjavne bola dosť stratená. Ani sa jej nečudujem. Je to tu obrovské.

,, Áno. Kde je tu oddelenie práva?" spýtala sa ma arogantne. Ako keby hovorila, že ja som niekto a ty len bezvýznamná nula, ktorá má teraz pekne krásne obslúži. Inak si píš, že zajtra tu už pracovať nebudeš.

,, Zavediem vás tam." povedala som ochotne.
,, To nebude potrebné. Len potrebuje. Vedieť KDE sa ti nachádza. Nepotrebujem osobný doprovod. Natoľko neschopná nie som. Alebo sa vám tak nebodaj pripadám?"
,, Nie, samozrejme že nie. Len som si myslela že-"
,, Tak radšej na to nemyslite. Aj taká na nič iné nemáte keď robíte tu. Tam mi už láskavo povedzte, kde sa nachádza oddelenie práva!" zvýšila hlas a jej trpezlivosť bola už len kúsok od výbuchu. Nechcela som nič riskovať.
,, Prepáčte mi to. Rada 15. To je všeobecné právo. Lenže to je rozdelené na viace-."
,, Dobre, dobre. To ma už nezaujíma. Môžete ísť a už ma neotravujete!" povedala povýšenecky.

A už som len počula ako si niečo mrmle po od nos, že čo si to dovoľujem, aká som nevychovana a namyslená. Úprimne neviem, či sa už videla v zrkadle ona.  Túto poznámku som si radšej nechala pre seba. Túto prácu potrebujem a ona by bola schopná ma bez mihnutia oka odtadiaľto vyhodiť.

Prišla som až k pultu, kde sa knihovníčka s niekým rozprávala. Bola to žena v najlepších rokoch. Mohla mať okolo 35. Vysoká, široký úsmev, úžasná postava, hnedé vlasy s blond melírom. Veľmi jej to pristálo.

,, Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?" opýtala som sa zdvorilo.
,, Och, nie zlatíčko, ďakujem. Mami toto je to nové dievča? Nie je prikladá?" Mami?? Tá stará rašpľa že je mama tejto ženy? Ty kokos... Asi som mala otvorené ústa, pretože akonáhle ma tá žena uvidela, sa úprimne rozosmiala.

,, Nie, nie som moc mladá. Mám sedemnásť. A potrebujem peniaze. Len ma prosím vás nevyhadzujte." prosila som zúfalo. Nemôžem prísť o prácu!

,, Ale nie. Nemaj strach." povedala mi milo. ,, A ja som Caroline, teší ma." prijala som jej ruku a potriasli sme si nimi.
,, Biana, teší ma."

,, Mami, môžeš už ísť domov. Otec má doma deti, tak by som bola radšej, keby si mu sial s nimi pomôcť." obrátila sa na starú knihovníčku. ,,Nemôžu sa ťa dočkať. Dnes sú ako z divých vajec. Stále behajú a neviem ako dlho to otec s tým jeho chrbtom s nimi vydrží. Som zvedavá, či už bude seknutý keď prídeš." obe sa nahlas rozosmiali.
,, Dobre, už idem." povedala knihovníčka a odišla. Bože, veď ja ani neviem ako sa vlastne volá.

Predtým ako úplne odišla, stihla som si prečítať jej menovku. Adele Carrow. Takže už ju nemusím volať ťa stará knihovníčka.

Pracoval som ešte ďalšie štyri hodiny. Chodila som za ľuďmi a pýtala sa, s čím potrebujú pomôcť, čo hľadajú a tak ďalej. Niektorý sa ma dokonca opýtali aj na nejaké odporúčania alebo rady. Dosť ma to prekvapilo. A ešte som dostala za úlohu utrieť prach z políc. Postupne zo všetkých.

Až po tých štyroch hodinách, ma pristavila.
,, Ahoj, no čo, ako to ide." spýtala sa ma milo.
,, Dobre." pokúsila som sa o úsmev.
,, To som rada. Niečo pre teba mám. Taký malí uvítací darček." podlaha mi malý zápisník. Notes. Niečo také. Bol krásny. Obyčajný ale krásny. A ten citát... Myslela som, že má pozná a preto mi dala práve tento. Lenže ona má nepoznala. Nemala odkiaľ. Ale presne vystihoval mňa. Ale nič to nemení na tom, čo v skutočnosti cítim.

,, Ďakujem," šepla som takmer bez zvuku. Myslela som, že ma ani nepočula. Ale mýlila som sa.
,, Za málo. Vidím že ťa niečo trápi. Ver, že ak nemáš nikoho, komu by si sa zdôverila, pero a papier sa stanú tvojimi najlepšími kamarátkami. Viem o čo  hovorím." len sa usmiala a odišla.

Pero a papier. Môže mi pomôcť niečo tak primitívne?
,, Zdôveriť sa,, niekomu/niečomu? Povedať všetko čo cítim, stránkám zápisníka? Možno.

~~~~~~~~
Čauko kakauko!
Konečne koniec roka. Prázdniny. Čo viac si priať?

Takže Biba dostala malí darček na privítanie od Cerolian. Milá pani, že? Zato tá arogantná zákazníčka, agh...
No, takže dúfam že sa vám páčila aj táto časť.

Prajem krásne prázdniny〜(꒪꒳꒪)〜