★Amy Cooper Stark★ [Peter Parker FF]

1. Kapitola

Balím si svoje veci (aj keď ich moc nie je) a rozmýšľam aké to asi bude. Konečne po dlhom čase s normálnou rodinou, v normálnej škole a s normálnymi kamošmi.

Zrazu vojde do izby vychovávateľka Emma. Emma je tu už odvtedy čo som sa dostala do siročinca. Bude mi chýbať... nie decák, ale ona.

-Emma-

"Tak Amy aj je to tu! Pani Wilsonová ťa už čaká dole. Máš zbalené veci?" spýta sa.

-Amy-

"Skoro, hneď to bude."

O chvíľu už kráčam za Emmou a uvedomujem si, že okrem ohromnej radosti a nadšenia sa aj trochu obávam, či sa mi podarí zapadnúť. Do normálnej školy som nikdy nechodila, tu nás učia vychovávateľky. A vo veľkomeste som ešte tiež nebola. Tento siročinec je v malom mestečku za New Yorkom. (cesta vlakom trvá približne 2 hodiny) Dúfam, že si nájdem aspoň pár priateľov. Tu ma totižto moc nemusia... 

Mala som jednu kamošku Meghan, ale tú si minulý rok adoptovala jedna rodinka z Európy. A okrem nej som nikdy žiadnych veľkých kamošov nemala. Ha! Veď kto by sa dobrovoľne priatelil s babou ktorú baví fyzika, chémia a matika. Aj keď tu sa moc koníčkov mať nedá... Proste som tu považovaná za šprta. A možno je to tak lepšie, aspoň sa teraz nemusím s nikým lúčiť. A tie pohľady keď práve prechádzam okolo tried. Všetci mi ticho závidia, ŠPRTKA sa totiž sťahuje do veľkomesta. A nie do hocijakého ale do Queensu v New Yorku! Áno do toho kde býva sám Tony Stark v obrovskej Stark Tower. Aj keď osobne až taký veľký fanúšik Avengers nie som.

No samozrejme proti nim nič nemám. Teda... ako to povedať. Asi ma s nimi niečo spája. No nie som si tým istá. Proste... asi mám superschopnosti, keď ma niečo príliš rozruší, vyjde zo mňa nejaká energia v podobe modrých lúčov alebo hmly. (naozaj neviem ako to popísať) Ale neviem to ovládať. Ak by som to mala prirovnať k nejakému Avengerovi, tak asi k Scarlet Witch.

 No nie som si tým istá. Vždy keď nad tým premýšľam skončím pri závere, že je to len moja fantázia. A potom si vždy spomeniem na... Jednoducho, raz som sa pohádala s jedným chalanom a NAOZAJ náhodou mi zrazu z ruky vyšiel modrý lúč, rovno na toho chlapca a v sekunde ležal na zemi v bezvedomí. Našťastie to nikto nevidel. Vychovávateľky ho odniesli do ošetrovne, kde keď sa prebudil, nič si nepamätal. Lenže nezabudol len na ten deň ale na celý svoj život. Keďže nikto nevedel čo presne sa stalo, vyviazla som z toho bez väčších problémov. A presne toto ma vždy vráti do reality, že to nie je len moja predstavivosť. Odvtedy prešli dva roky. Ten chalan si stále nič nepamätá.

 No dobre, odbehla som od témy, práve sa blížime k miestnosti kde ma čaká moja nová "adoptívna" mama Addison Wilsonová.

-Emma-

"Vítame Vás pani Wilsonová! Tak tu ju máte. " Addison vyzerala milo, a na prvý pohľad (keďže sa doširoka usmievala, priam skákala nadšením) veselo.

-Addison-

"Ahoj Amy! Už som sa nemohla dočkať kedy ťa konečne spoznám!"  Vychrlila na mňa stále s obrovským úsmevom. Addison mala celkom dlhé, vlnité, blonďavé vlasy, na sebe dlhú zelenú sukňu a riflovú bundu.

-Amy-

"Dobrý deň... ehm... pani Wilsonová."

-Addison-

"Ale prosím ťa, tykaj mi! Ja som Addison."  Povedala (stále s veľkým úsmevom, ktorý už začínal vyzerať strašidelne) a objala ma.

-Amy-

"Dobre, Addison."

Ahojte toto je naša prvá kapitola, ospravedlňujeme sa že je krátka ale budeme sa snažiť čo najskôr vydať ďalšiu. (a samozrejme ostatné budú dlhšie)😊💖 Dúfame že sa vám páčila a budeme radi za každú ★ a 💬.