★Amy Cooper Stark★ [Peter Parker FF]

5. Kapitola

Po raňajkách v podobe domácich wafiel (alebo aspoň Addisoninom pokuse o ne) som sa obula, schmatla poloprázdnu tašku ktorú som si prehodila cez plece a vybehla von.

Rýchlim krokom som sa snažila dostať na koniec štvrte, keďže tam sa mám s Petrom stretnúť. Aj keď mi túto cestu ukazoval už 2-krát, tak sa mi podarilo pár krát zle odbočiť, no nakoniec som pred sebou uvidela Petra a vydýchla som si.

-Amy-

"Ahoj!" Zakričala som zdiaľky na Petra a zamávala mu.

-Peter-

"Ahoj!" Zakričal mi naspäť. Keď som už bola pri ňom a začali sme kráčať ku škole, začal náš rozhovor."Tešíš sa?"

-Amy-

"Áno, neviem sa dočkať!" Usmiala som a potom sme chvíľu kráčali v tichosti. "No ak mám pravdu povedať... Ako sa tam tak blížime tak sa začínam trochu báť." Dopovedala som a pozrela na Petra. Ten však svoj pohľad upieral do svojho mobilu.

-Peter-

"Nemusíš sa báť, ak som ja v tejto škole prežil do teraz, tak ty nie len, že prežiješ no možno budeš aj celkom obľúbená." Zasmial sa, ja som sa len pousmiala a pohľadom prešla na chodník pred sebou.

-Amy-

"Vážne neviem ako si k tomuto prišiel ale nemyslím si že budem obľúbená, ani tam kde som bola doteraz som nikdy nemala veľa kamošov..." Pohľadom som opäť prešla na Petra no ten sa teraz nedíval do mobilu ale na mňa a ja som rýchlo uhla pohľadom.

-Peter-

"Čože?! Tak potom vážne nechápem ľudí čo tam boli!" Opäť som sa naňho pozrela a on sa začervenal. Vtedy som sa rozosmiala a smiala som sa ešte dobrú minútu. Červenajúci sa Peter mi pripomenul Japonskú Snežnú opicu.

Peter sa na mňa nechápavo pozrel a ja som sa mu cez záchvat smiechu snažila vysvetliť, že vyzerá ako niečo čo žije niekde v horách a kúpe sa tam v prírodných výrivkách.

***

Po tom ako sme takmer nestihli autobus a ľudia v ňom na nás pozerali ako na strašidlá, pretože sme nevedeli lapiť dych (No nečudujte sa! Aj vy by ste tak vyzerali, keby priam leťíte cez dve ulice pretože ste sa zakecali a mierne zabudli na to, že bus vyráža za minútu a potom sa ho ešte aj snažili zastaviť lebo už štartoval keď ste tam dorazili!) sme nakoniec šťastne dorazili pred školu.

Boli sme tak 20 metrov pred školou a ja som sa zastavila. Peter sa otočil a evidentne sa chystal spýtať čo sa deje, no asi to na mne bolo vidieť. Áno pochytila ma menšia panika.

-Peter-

"Neboj sa, to dáš." Milo sa usmial, schmatol ma za zápästie a potom sme vyrazili.

Škola nevyzerala zle, trochu staromódne ale dalo sa to prežiť. Zrazu z diaľky zakričal nejaký chalan. "Aha! Parker si našiel frajerku!" Rehotal sa a nejaká skupinka chlapcov pri ňom tiež. Peter sklonil hlavu a nekomentoval to, bolo vidieť že sa niečo také nedeje prvý krát, na to sa ho ešte musím popýtať. Keď chalan videl že nereagujeme, začal zase. "Nevedel som, že ešte existujú také nuly ako Parker! A hen jedna sa našla a dokonca s ním chodí!" Zase sa začal so skupinkou chlapcov rehotať.

Najprv som to plánovala ignorovať no keď som si všimla že Peter zastal a zavrel oči akoby sa snažil ukľudniť, tak som sa otočila a chystala sa zakričať niečo na adresu toho chalana, no Peter ma prerušil.