Stratená

6.

Riaditeľka Williama poslala preč a mne povedala aby som zostala.

Očakávala som, že mi chce vynadať, že som neodišla, aj keď som dostala príkaz. Teda hneď niekoľko príkazov. K tomu všetkému som nedržala jazyk za zubami.

Keď však zavrela dvere a otočila sa ku mne, v jej očiach som nevidela ani kvapku hnevu. Pozerala sa na mňa s nádejou a zúfalstvom.

Zhlboka sa nadýchla a postavila sa predo mňa.

,,Beth, chcela by som ťa o niečo poprosiť. Bola si tu a počula si, že všetci študenti ešte dnes odchádzajú. Nezostáva mi iná možnosť ako nájsť všetkým miesto kam by mohli ísť. Nemôžem dopustiť aby čo i len jeden žiak odišiel do mesta Gretha."

Spomenula som si na jej a Willov výraz keď sa o ňom kráľovná zmienila.

,,Čo je to za miesto a školu?," spýtala som sa s ešte väčšou zvedavosťou.

,,To nie je podstatné. Jednoducho ťa chcem poprosiť, aby si so sebou zobrala Williama a Phoebe. Minule si ma o to žiadala tak dúfam, že teraz to nebude problém. A Phoebe je naozaj milé dievča, nerada by som ich oddeľovala."

Prekvapene som sa na ňu pozrela. Prosí ma aby som so sebou zobrala Williama? Predtým som ja musela prosiť ju.

,,Samozrejme s vami pôjde niekoľko obdarených. Budú vám poskytovať ochranu..." habkala.

,,Prečo si vôbec myslíte, že William so mnou bude chcieť ísť?" Stačila mi spomienka na vianoce, ktoré sme spolu strávili a srdce sa mi rozbušilo rýchlejšie ako by malo.

,,Nech už sa medzi vami deje čokoľvek, viem že by radšej šiel s tebou, ako do Grethy."

,,Ja tomu nerozumiem. Ak je to tam také strašné, prečo by kráľovná ponúkala aby ste tam poslali našich žiakov?"

Neveselo sa zasmiala a sadla si za stôl.

,,Povedzme, že vie, že by som nedopustila aby tam ktorýkoľvek žiak šiel a tak ma prinútila nájsť vám všetkým umiestnenie a vyprázdniť školu."

Povzdychla som si a súhlasila som. Len sa jemne usmiala a dovolila mi odísť.

,,Čo sa bude diať keď tu nebudeme?," spýtala som sa ešte pri odchode.

,,To neviem, ale môžeš si byť istá, že keď sa vrátite, táto škola nebude rovnaká."

***

Mame som zavolala hneď ako to bolo možné. Pôsobila zvlášne napäto. Dokonca ani neprejavila radosť z toho, že ma uvidí.

Zmocnil sa ma nepríjemný pocit, no snažila som sa upokojiť myšlienkou, že ju za chvíľu uvidím.

Trvalo jej  kým pochopila, že prídem aj s Williamom a jeho sestrou.

Pýtala sa na Setha a tým nevedomky udrela na bolestivé miesto. Do očí sa mi opäť natisli slzy. Bola som vďačná, že ma cez mobil nemôže vidieť a tak som jej vysvetlila, že Seth bol adoptovaný a odcestoval preč. Bola to verzia jeho osudu pre ňu.

Ešte večer sme si pobalené kufre ukladali do auta. Jeden strážca zo školy dostal za úlohu odviesť nás. Ostatní mali prísť druhým autom.

William namietal, že môže šoférovať ale nedostal povolenie kvôli tme. Teraz sa nahnevane krčil na sedačke pre spolujazdca.

Mne zvláštne odľahlo pri vedomí, že moje miesto bude vzadu, s Phoebe.

Hnevala som sa na seba, že ma to celé tak rozhodilo. Keby sa znovu zopakovalo to, čo naposledy...

Zostávalo mi len veriť, že William sa už pobavil dosť a nemá ani najmenší záujem o fyzický kontakt so mnou.

Aj pri tej myšlienke mi tvár obliala červeň. Ešte nie sme ani v aute a už sa správam ako hlúpa zamilovaná husa.

Opäť som si vynadala a pripomenula som si, že sa mám správať normálne. Tváriť sa akoby sa nič nestalo a on bol iba môj kamarát, tak ako to vnímal on.

Keď som sa však konečne usadila a ponorila som sa do jeho vône, pristihla som sa ako pozorujem jeho tvár v spätnom zrkadle.

Hlavu mal opretú o okno a rukou si prechádzal po vlasoch. Keď sa jeho modré oči stretli s mojimi, rýchlo som sa odvrátila a ocitla sa tvárou v tvár Phoebe.

Čo najmilšie som sa na ňu usmiala. Ona ma len ďalej pozorovala svojim zvláštnym pohľadom.

Na tele sa mi vytvorili zimomriavky. Keď sa na ňu človek pozrel, pôsobila už úplne normálne.

Blond vlasy mala stiahnuté do copu. Jej tvár mala lepšiu farbu a sivá tepláková súprava jej nepadala ale držala na krivkách, ktoré aj za tak krátku dobu nadobudla.

Očí mala obtiahnuté čiernou ceruzkou, pôsobila pekne. Vlastne bola krásna.

,,Tak krásna ako jej brat," pomyslela som si.

Budila dojem normálneho dievčaťa s dokonalou tvárou, no nemohla byť v poriadku.

Nikto nemohol tušiť, čo si vytrpela. Tak dlhú dobu bola väznená s Malumom. Chcela som s ňou prehovoriť, no to ako sa na mňa pozerala mi naháňalo strach.

Jej oči pôsobili, akoby sa nimi vedela pozrieť človeku až do duše.

Radšej som sa tiež otočila k oknu a do uší som si vložila slúchadlá.

Cesta prešla až prekvapivo rýchlo. Celý čas som vdychovala vôňu bergamotu.

Presne tú vôňu som si spájala s Williamom, vôňu citrusov.

Takmer mi bolo ľúto keď sme zastali pred našim domom, vystúpili sme von a jediné čo som cítila bol čerstvý studený vzduch.

Pozorovala som dom. V kuchyni sa svietilo. Opäť som trochu znervóznela. Tešila som sa na mamu, no obávala som sa toho ako náš malý výlet skončí.

Chytila som svoj kufor a vykročila som dopredu, s pohľadom stále na okne. Zem bola pokrytá ľadom, čo som si všimla až keď sa mi stratila pod nohami.

Pripravila som sa na silný pád, ktorý neprišiel. William ma zachytil a pozrel sa mi do tváre.

Stál tak blízko, že keby som sa len trochu naklonila dopredu, mohla by som ho pobozkať.

Skôr ako som stihla spraviť hlúposť, postavil ma späť na nohy a rýchlo sa vzdialil.

Teraz som už pozorne sledovala kam stúpam tak, ako mi to len tma dovoľovala.

Strážca sa s nami rozlúčil a zmizol nám z dohľadu. Strážili nás tak aby ich moja mama nespozorovala, no boli vždy nablízku.

Keď sme všetci traja stáli pred dverami, zaklopala som. Tie dvere, ktorými som každý deň chodila do školy a domov sa mi teraz zdali takmer cudzie.

,,Strávila som príliš veľa času preč," hovorila som sama sebe.

Dvere sa po chvíli otvorili, no nestála v nich mama. Prekvapene som sa pozrela do tej známej tváre, ktorú som nečakala, že tak skoro uvidím.

Usmieval sa na mňa môj otec a skôr ako som stihla niečo povedať, strhol ma do svojho náručia a pevne ma objal.