Abduct me [Harry Styles-SK]

2.Kapitola

Zastavili sme pred starým motelom, na prázdnom parkovisku. Široko-ďaleko nebolo nič a jediné, čo som počul bol doznievajúci motor auta. Vyzeralo to tu byť opustené už niekoľko rokov.

Vystúpil som z auta, zabuchol som za sebou dvere a pomaly som kráčal k starej, ošarpanej budove podobajúcej sa na starý zrúcany, roky nepoužívaný hrad, ktorý sa ledva držal na nohách. Budova bola potiahnutá slabo-modrou opadávajúcou omietkou, ktorá vyzerala ako z osemnásteho storočia. Okná, boli ešte drevené a niektoré z nich aj porozbíjané. Vyzeralo to strašne, až priam desivo.

Začal som sa rozhliadať okolo seba, a všímal som si každý jeden nepatrný detial. Cítil som sa ako natešený turista na dovolenke v zahraničí. Začul som zabuchnutie dverí auta - zrejme konečne zdvihla tú svoju kostnatú riť zo sedadla a ráčila sa vystúpiť z auta - a zvuk podpätkov približujúcich sa ku mne. Keď ten zvuk ochabol, otočil som sa a stál som asi centimeter pred ňou. Bola na mne takmer nalepená a obtierala sa mi o zadok. Ustúpil som od nej asi na dva kroky a ona sa mi nechápavo zahľadela do očí - asi to dievča nedokáže pochopiť od chlapa odmietnutie...

"Izba číslo 96. Je to tam hore." konečne prehovorila - nevravím, že mi to chýbalo - a ukázala prstom na zhrdzavené schody a potom na izbu, ktorá ležala asi tri metre od nich.

"A čo ak tam nepôjdem?" oboril som sa na ňu a zrak som upriamil na jej oči. Nechcel som sa zabiť pádom zo starých zhrdzavených schodov, len preto, že si to pani vyžiadala.

"Tak to potom asi budem musieť zmívať tvoj mozog a zvyšky tvojej hlavy z tohto "úžasne čistého" parkoviska. Ale keďže si poslušný chlapec, tak pekne vylezieš po tých schodoch a zalezieš do tej izby." sladko sa na mňa usmiala a potriasla zbraňou v ruke.

"Príjemné upratovanie." hrdo som vypol hruď a čakal som na smrť.

"Kurva Styles! Neser ma a vylez po tých skurvených schodoch do tej prekliatej izby!!" Zvrieskla ako zmyslov zbavená a priložila mi zbraň ku hlave. Nahlas som prehltol a vyhľadal som jej oči. Panovala v nich obrovská nenávisť - žeby ju moje vzpieranie voči nej až tak nahnevalo? Zamyslene som sa pozrel na jasnú modrú oblohu, a prižmúril som oči kvôli nepríjemným lúčom slnka.

"Hýb sa!" zbraňov mi pomaly skĺzla po krku, lopatkách až nakoniec zastala niekde v strede chrbta a pritlačila na mňa, čím ma prinútila spraviť krok dopredu.

"Čo odo mňa chceš?" opýtal som sa.

"Dokážeš to aj bez mojej pomoci?" ignorovala moju otázku a môj chrbát sa opäť napol pod jej nepríjemnými pohybmi. Nepozeral som sa na ňu ale cítil som ako sa na mňa vyškiera.

"Dokážeš odpovedať na moju otázku?" ironicky som jej opäť položil otázku. Obišla ma a pozrela sa mi priamo do očí. Znova znich vyžaroval hnev. Má tá žena aj iné tváre okrem rozbúreneho mora a bojazlivého dievčatka? Spýtal som sa sám seba.

"Otázky tu kladiem ja!" hnev v nej voči mne opäť zosilnel a jej oči pripomínali dve diablove zelené jazierka. Asi si na to budem musieť nejako zvyknúť. Sklonil som hlavu, zhlboka som sa nadýchol čerstvého vzduchu, ktorý som na chvíľu zadržal v pľúcach a potom som ho ostro vydýchol priamo na ňu.

"Mohla som ti zbaliť zubnú kefku." šepla a smutne hodila hlavou do predu. Ja som sa nad jej lamentovaním len pousmial a pomaly som ju obišel s pravej strany. Cítil som sa nepríjemne, nadradene a povýšenecky. Aj keď som nechápal prečo. Ona bola tá, ktorá tu mala zbraň a ja som tu bol ten, ktorý ju mal uniesť, aj keď to na prvý pohľad vyzerá úplne inak. Nebudem sa tváriť ako keby som stál tvárov v tvár smrti. Ona bude nakoniec tá, ktorá padne na zem ako prvá. Asi sa mi táto jej hra začína páčiť. Asi si myslí, že som malý chlapec bez ochrany a asi si myslí, že sa ma môže jednoducho zmocniť kedy jej to príde na rozum. Pristúpim na jej hru a možno jej to aj trochu okorením. Poslednú vec, ktorú potrebujem zistiť sú jej pravidlá a zábava sa môže začať.