Three ways to love.(Sk)

Kde to som?!

Leov pohľad.

Volal mi Chance, že dnes sa tréning ruší. Ani neviem z akého dôvodu, ale som rád. Potrebujem oddych. Aj keď len jeden deň , ale aj to je niečo. Milujem hokej, ale občas to nezvládam.

S Noelom a Chancom sme sa zhodli, že musíme niečo podniknúť. Lenže začalo pršať a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme k niekomu domov. Chanca sme hneď vylúčili, pretože má troch bratov ( 2 z nich majú pod 10 rokov ) a nedali by nám pokoja.

Bol som sám doma, a tak sa dotrepali ku mne. Celí premočení si sadli na pohovku a začali jesť chipsy. Všade to natrúsili, mama ma asi zabije. Nuž nevadí, ja to prežijem. Snáď.

Rozoberali sme hokej, chudák Noel na nás len pozeral. Okolo pol deviatej sme si pustili film. Úplne super hokejová komédia. Volalo sa to "Goon". Veľa sme sa na tom smiali.

Noelovi zazvonil telefón a zodvihol to. Celú dobu jeho hovoru sme sa na ňom smiali. ,,Do riti. " Povedal a staval sa. ,,Čo je ? Čo sa stalo? Už skončil večerníček? " Spýtal som sa a s Chancom sme sa smiali. ,,Idiot. Christie je v nemocnici. Mala havarku. " Stŕpol som. ,, Christie? Je v poriadku? Ako je na tom? Ideš do nemocnice? Vezmeš ma tam prosím? " Spýtal som sa. ,,Ešte sa neprebrala. No tak poď Leo. Ale ty Chance, sorry. Už aj dvaja sú moc. " Chance sa na neho smutne pozrel. ,,Jasné, v pohode. Pôjdem tam zajtra. Pozdravujte."

Cestou sme hodili Chanca domov. Prišli sme dnu a sestra sa nás vypytovala, či sme jej rodina, pretože už je po návštevných hodinách a do izby smú len rodinní príslušníci. Musím povedať, že bola odporná. Zachránil nás Noelov otec. ,,Sú to moji synovia. Sú to jej bratranci. "

Každopádne tá beštia nás odtiaľ po pol hodine vyhnala. Keby som mohol, zostal by som pri nej celú noc. Ale nedalo sa. Zostala s ňou jej mamina.

Christinin pohľad.

Strhla som sa zo spánku. Zdalo sa mi, že sa stalo niečo veľmi zlé. Keď som vstala,vydýchla som si. Kde to som? Pýtala som sa sama seba.

Vládla tu čierno čierna tma. Po chvíli som si všimla ,že mi z ruky trčí infúzna hadička. Spustila som ruku po boku železnej postele a striasla ma zima. Zmocnil sa ma strach. Srdce mi bilo ako o život. Vykríkla som do tmy. V tom ma začal utišovať nejaký veľmi známy hlas. Bola to moja mama. Držala ma za ruku. ,,Kľud zlatko. Som tu s tebou. Si v nemocnici, mala si nehodu." Objala ma.

Asi po piatich minútach odišla na chodbu a vrátila sa so strýkom Patom. ,,Zlatíčko, prosím ťa odpusť mi to. Ja za to môžem. Nemal som ťa púšťať samú. Mal som ísť s tebou." Nevedela som, čo mám na to povedať, keďže som si celý ten "incident" vôbec nepamätala. Ja som vážne nevedela kvôli čomu som sa tu ocitla. ,,Nemám ti čo odpúšťať Pat. Nič ti nezazlievam. Môžem si za to ja. A keď prídem domov , vezmeš ma na ten tréning, čo si mi sľúbil."

Pat sa prekvapene pozrel na moju mamu. ,,Nepamätá si." Povedala. ,,Christie, ja som ťa vzal na ten tréning. Bolo ti zle a ja som ťa pustil samú domov. A preto si tu . Prepáč mi to." Bol z toho zničený viac ako ja. ,,Strýko, ešte raz to zopakujem. Ty za to nemôžeš. " Odpovedala som.

Obzerala som sa po izbe. Pohľad mi pristál na nemocničnom stolíku. ,,Jejo, krásne ruže. Od koho sú? " Mama sa usmiala. ,,Bol tu za tebou jeden milý chlapec. Tuším Tyson. " Hrozne ma zabolela hlava a pred očami sa mi zjavila matná spomienka. Sklamal ma. Znovu som sa rozplakala. Potom prišla sestra a dala mi tabletku na spanie.

¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤

Ráno za mnou prišiel lekár a vypytoval sa rôzne otázky. Vraj som úplne v poriadku, až na pár škrabancov a ten výpadok pamäte, ale časom si spomeniem. Takže kvôli tomu tu musím zostať ešte pár dní na sledovanie.

Poobede ma prišiel pozrieť Chance. Priniesol mi sladkosti, ovocie, nejakú knihu a časopis. Zas môžem priberať. :D

Fakt mi to bodlo, pretože so mnou nejedná ako s malým deckom. Strašne sme sa smiali, pretože sa ma snažil rozveseliť. Začal mi ukazovať jeho fotky z detstva. To bolo takee zlaté, ale zároveň aj hrozne vtipné. Proste malý Chance s odstávajucimi ušami a ostrihaný na kýblika. :'D

Potom musel odísť, pretože sa ponáhľal na tréning. A ja som sa pustila do čítania.

*Čaute ľudia. Tak a je to tu. Nemôžem tomu uveriť, už je to 20 . časť. Ďakujem Vám za každý jeden vote či comment. Veľa to pre mňa znamená. Tak zatiaľ pá, vidíme sa pri ďalšej časti! :) ♥♡♥