Manner of Death //preklad

Kapitola 1 (1/2)

Predsudok.
Toto je prvé slovo ktoré mi napadlo, keď vidím pohrdavý pohľad od mladej predavačky, ktorá sa znechutene pozerala na staršieho muža, ktorý vstúpil do luxusného obchodu. Podľa môjho odhadu mohol mať okolo 65 až 70 rokov, jeho sivé vlasy boli rozstrapatené, jeho oblečenie sa skladalo z veľkého voľného trička a otrhaných nohavíc. Muž dokrýval do vnútra obchodu a začal si prezerať oblečenie, akoby ho mal v pláne kúpiť.

Vrátil som tričko, ktoré som si vybral naspäť na svoje pôvodne miesto, predtým než som s veľkým záujmom začal sledovať scénu pred sebou. Kládol som si otázku. Uvidí tá žena pod jeho veľkým tričkom zlatu reťaz, ktorá visí okolo krku starého muža ?

         Ako som povedal, predsudky mlžia vnímanie reality. Táto žena nedokáže vidieť zlatú retiazku okolo mužovho krku, kvôli vlastnej zaslepenosti predsudkami a aj keby ju videla zrejme by sa snažila si tuto skutočnosť nepriznať  "Musí to byť falzifikát ... nie je možné, aby takýto človek mal zlatý náhrdelník a bol schopný kúpiť si oblečenie z nášho obchodu..." zrejme by si pomyslela.

          Zaplatil som za svoje veci pri pokladni a s plnými rukami som kráčal von z obchodu. Jedna tažka bola plná novo kúpeneho oblečenia a v druhej boli donuty na moje raňajky pred cestou do práce. Zajtra večer by som mal ísť na večeru s mojím najlepším kamarátom zo strednej školy. Songsak a.k.a Pert je mladý horlivý prokurátor, ktorý ma jednu nepremožiteľnú zbraň a to jeho psychiku. Úprimne, trochu mu závidím nielen, že je to dobre vyzerajúci muž, taktiež ma dobrú prácu a je veľmi obľúbený u žien. Musím byť veľmi opatrný vo výbere oblečenia, ak nechcem vedľa neho vyzerať ako totálny úbožiak.

        Avšak to nebol dôvod, prečo som si kúpil nové oblečenie. Minuť tisíce bahtov, aby som vyzeral lepšie nie je pre mna dôležité. Tričko ktoré som mal včera na sebe v práci bolo nasiaknuté brušnimy tekutinami od tela na ktorom som vykonával pitvu. Bola to nehoda. Stalo sa to keď člen môjho týmu niesol nádobu s tekutinami, ktorej celý obsah sa rozlial rovno na moju ruku. Plastová zástera ktorú nosím v práci nesiaha až po moje ruky, tekutina nechutne smrdela a veľmi rýchlo sa mi dokázala vsiaknuť do oblečenia, takže som sa rozhodol nestrácať čas na jej očistenie.
...

          "Hej, Bunn!! Prečo si sa prihlásil na lekársko-sociálnu fakultu ?" Môj kamarát Tim sa ma raz spýtal. " Študoval si medicínu 6 rokov a teraz pitveš ľudí ? Ja som mal tento predmet iba 2 týždne v 5. ročniku a skoro som z toho ochorel ."

         "Ľudia majú rozličné záujmy" odpovedal som mu a oprášil si omrvinky z mojej školské uniformy. "Mám rád mŕtvoly. Ty máš rad zase deti. Tak som si vybral byť forenzným lekárom a ty pediatrom. Nie je za tým nič viac." Usmial som sa na Tima, ktorý sa tváril veľmi zvláštne.

         "Ako sa dokážeš usmievať počas toho, ako hovoríš, že máš rad mŕtvoly? Si príliš zvláštny."

          "Oi, moja priamočiarosť pomôže našej krajine! Je len veľmi malo ľudí v tomto odvetví medicíny. A okrem toho som jediný, kto sa prihlásil na tento predmet. Učiteľ sa skoro rozplakal, keď prijal moju prihlášku." Povedal som a postavil sa zo stoličky v školskej jedálny. Zobral som si môj fonendoskop (stetoskop) a prevesil si ho cez plece. " Rýchlo Pán pediater! Konferencia sa už skoro začala."

Pravda je, že mám viac dôvodov prečo som si vybral práve toto odvetvie ,ale Timovi by sa to zrejeme zdalo nudné. Nerád ostatným vysvetľujem svoje rozhodnutia. Je celkom zábavné ich nechať v nevedomosti. Veci čo cítim a čo si myslím vždy zostávajú ukryté, uvoľňuje to priestor pre moju zábavnosť, komunikatívnosť a charizmu, ktoré som sa rozhodol dávať na povrch. Bol som ochotný a pripravený dať hocičo tomu, kto by ma videl v reálnom svetle.