Manner of Death //preklad

Kapitola 5

         Nie som odborník na špionáž. Aj keď spolupracujem s týmto prostredím, som priemerný lekár. Neviem, ako prenasledovať auto bez toho, aby si ma nikto nevšimol – najmä na opustenej ceste, ako je táto. Po zotmení na tejto malej ploche nie je veľa vozidiel. Obyvatelia sú už doma, so svojimi rodinami. Premávka cez deň je preplnená ale teraz je úplne pokojná. Za mnou je len pikap a motorka , čo ma trochu upokojuje.

         Tanna sledujem už dlhši čas a držím medzi nami vzdialenosť asi 50 až 100 metrov. Čierne auto predo mnou sa nepohybuje veľmi rýchlo. Sústredím sa naň.

          Neskôr vidím, ako sa rozsvieti ľavé smerové svetlo oznamujúce zmenu smeru jazdy. Rýchlo sledujem, kam sa Tann chystá odbočiť. Ide malou uličkou, odpočujuc z hlavnej cesty, smerom k starej drevenici. Spomalím a zastavím na ľavej strane, pri vjazde na príjazdovú cestu, rýchlo zhasnem svetla.

          Pozerám sa na úzku tmavú ulicu, do ktorej práve vstúpil Tann. Len pár kandelábrov ledva osvetľuje okolie. Tannovo auto zastaví pred drevenicou. Vo vnútri je úplná tma, tieň okolitých stromov skrýva časti domu.

          On tu býva? Majiteľ najväčšej súkromnej doučovacej školy v okolí tu bývať predsa nemôže. Neznie to ako on.

       Rozhodol som sa vypnúť motor a vystúpiť z auta, aby som sa pozrel bližšie. Dvere zatváram čo najjemnejšie, aby nebolo počuť žiaden zvuk. Opatrne kráčam uličkou. Viem, že to, čo robím, je nebezpečné, ale na to aby som odhalil vraha nemám inú možnosť. Musím nájsť dôkazy, ktoré mi umožnia potvrdiť moju hypotézu. Blížim sa k drevenici. Vo vnútri nevidieť žiadnu známku života. Pozerám na hrdzavú bránu a prázdny betónový plot obopínajúci budovu. Nemalo by byť ťažké dostať sa dnu, ale dnes večer nemienim vstúpiť do Tannovho domu. Vrátim sa, keď pôjde do práce.

          Potom, ako som prešiel okolie, aby som získal nejaké informácie, rýchlo sa vraciam k svojmu autu. Urobím pár krokov, keď zrazu začujem ozvenu hlasu z tmy.

          "Prečo ma sledujete?"

           Otočím hlavu za hlasom. Muž vybehne z tieňa, kde sa skrýval. Nestrácam čas a bežím smerom k autu. Počujem kroky muža, ktorý ma prenasleduje. Keď dobehnem k svojmu autu, ktoré bolo len pár metrov odtiaľto, som na pokraji zástavy srdca.

         Dlhé, svalnaté ruky ma chytia za hruď. Muž ma pri svojom páde ztiahne zo sebou na zem. Tann skončí na mne, zatial čo sa ho   snažím postrčiť, chytí ma za zápästia a tak mi brání v pohybe.

         "Pustite ma!" Kričím a snažím sa ujsť z jeho zovretia. Zrazu sa pozera na moju prekvapenú tvár.

          "Inšpektor!?" Rýchlo uvoľňi päste a vstane. "Prepáčte, nevedel som, že ste to vy! Ste v poriadku?"

          Pretočím sa na brucho a narovnám sa. Cítim, ako ma od pádu bolí telo, ruky musím mať určiťe pokryté odreninami. Tann sa ponáhľa, aby ma chytil za ruku a postavil, ale ja mu ruku odstrčím a odmietnem jeho pomoc.

          "Prepáčte . Videl som, že ma sledujú. Bál som sa, tak som sa prišiel pozrieť, či ma stále niekto sleduje. Nemyslel som si, že by ste to moholi byť vy." Tann zdvihne ruky, aby vyjadril svoju úprimnosť, zatiaľ čo jeho dych je ešte stále rýchli.

          Urobím pár krokov dozadu a snažiac sa nadýchnuť. Pozorne sa pozerám na tohto muža. Mám tomu veriť?

        "Takže ma polícia stále podozrieva? Preto ma sledujete? Už som vám povedal, že som nič neurobil. V tú noc som bol niekde úplne inde. Máte čísla svedkov, aby ste si to potvrdili. Kľudne môžete... "