On Chains [Lee Felix SK fanfic]

0,2

,,Mia! Vstávaj, nestihneme to!" Počula som moju mamu z obývačky, a neochotne som sa pozrela na hodinky.
,,Mama, je osem hodín! A k tomu ešte sobota!" Zakňučala som, no mama sa nenechala odradiť.
,,Budeme meškať!" Skričala, a ja som sa postavila z postele a namierila som si to von z izby.

Zašla som do obývačky, kde si mama lakovala nechty rýchlosťou sveta. Vtisla som jej bozk na čelo, a sadla som si vedľa nej na gauč.

,,Zlatko, nalakuješ mi pravú ruku, prosím?" Opýtala sa so zúfalym úsmevom, a ja som sa zasmiala.
,,Samozrejme."
,,Ale rýchlo prosím, nechcem, aby si Gregg hneď pri našom prvom rodinnom stretnutí pomyslel, že som niekto, kto všade mešká." Popohnala ma mama, a ja som sa zasmiala.

,,Lenže presne to ty si."
,,No ďakujem!" Zatvárila sa na oko urazene, kým ja som jej lakovala malíček.
__________________________

„Mia, o päť minút je jedenásť! Ideme!" Povedala mama, a ja som sa posledný krát pozrela na seba do zrkadla.

Na krátke čierne šaty na ramienka, ktoré mi odhaľovali takmer celú hruď, som si prehodila tenký béžový krátky svetrík. Čierne vysoké lodičky, v ktorých som sa takmer prizabila, zo mňa tvorili slendermana, ale nevadilo mi to, aspoň raz som sa cítila vysoká.

Mexickú hviezdu – tetovanie vzadu na krku, ktoré ma donútil nechať si vytetovať Francisso, zobrazuje symbol Mexickej Najvyššej Mafie – som si prekryla asi tým najviac krycím makeupom, aký len existoval. Poväčšine ho ani nevidno, no aj tak som si ho zakryla, ak by náhodou... Tiež zlatý náhrdelník s rovnakým symbolom som nechala vo svojej gigantickej šperkovnici po babičke, kde mám všetky cenosti a zbrane. Nemala som ho pod čo schovať

Hnedé dlhé vlasy mi v hustých vlnách padali na chrbát, a pramienky sa jemne stáčali okolo tváre. Makeup na tvári, nie veľmi výrazný, ma robil tak o päť rokov staršou.

Ježiš, tak toto ani nie som ja.

Vzala som si kabelku, a v tých šteklách som sa rozbehla z izby. O pár sekúnd na to sme už s mamou sedeli v taxíku, ktorý nás viezol do asi najdrahšej reštaurácie v našej štvrti.

„Mama, vieš aká je tá reštaurácia drahá?" opýtala som sa, keď mi došlo, kam auto smeruje.
„Gregg sa ponúkol, že zaplatí." Usmiala sa na mňa, a ja som pobavene pokrútila hlavou.

Keď sme vystúpili z auta, mama vytiahla mobil.
„Gregg píše, že budú chvíľku meškať. Vraj sa máme usadiť za stôl, kde urobil rezervačku." Povedala, a ja som prikývla.

Usadili sme sa za stôl, a zatiaľ sme si obe objednali drinky. Tak asi pätnásť minút sme sa rozprávali, keď príjemnú jazzovú hudbu, ktorá napĺňala pristor, prerušilo otváranie dverí. Vošli dnu dvaja aziati.

„To sú oni." Zašepkala natešene mama, kým ja som si ich premeriavala pohľadom.

Jeden z nich, tuším ten starší, sa na nás usmial, a vybral sa našim smerom. No moju pozornosť zachytil mladší chlapec, kráčajúci za ním. Nie veľmi vysoký, no zato božsky krásny. Tmavé hnedé vlasy na štýl mullet, dokonale upravené. Tmavé veľké oči, plné ružové pery v tvare srdca a pehy, ktoré pôsobili ako doplnok pre tú dokonalú symetrickú tvár. Biela košeľa, jemne zapásaná do rozthaných obtiahnutých čiernych riflí, mu pekne zvýrazňovala štíhly pás, a tie džínsy ukazovali vymakané nohy.

Prekristové rany, toto bude môj brat?

Díval sa na svoje topánky, kým kráčal k nášmu stolu. Nedokážala som z neho odtrhnúť zrak. Keď si všimol, ako na neho civím, uškrnul sa, čím ma vrátil späť do reality.