On Chains [Lee Felix SK fanfic]

0,4

Sedím na posteli, a namiesto toho, aby som spala, mám hlavu niekde v oblakoch. Myslím na Felixa. Ale v trošku inom zmysle.

Nemôžem toho roztomilého aziata dostať z hlavy. Nikdy v živote som na nikoho nemyslela v takomto zmysle. Čo je so mnou? Preboha, je to môj brat.... ale nevlastný.

V podstate to môj brat ani nie je. Je to spolubývajúci. Gregg a mama ešte nie sú vzatí, to znamená, že Felix je mi stále nikto.

Bože, bože, bože... Nikdy som nebola zamilovaná. Nemohla som si to dovoliť. Môj otec mi môže nakázať zabiť úplne kohokoľvek, a keby som musela zabiť niekoho, koho by som ľúbila, úplne by ma to položilo. Láske som sa celý život vyhýbala oblúkom, a teraz? Teraz mi šiblo, a ja začínam niečo cítiť k človeku, ktorý je v podstate môj nevlastný brat, vrah, a podrazák.

No môže to byť dobrý spojenec. Ak by som mu prezradila kto som, možnože...

Nie Mia. Pravdepodobne by ťa hneď zabil.

Povzdychla som si, a pohľad mi padol na dvere. Chcem ísť za Felixom. Viem, že ešte nespí. Učí sa v kuchyni. Veľmi chcem vedieť, čo mu v škole povedala Elizabeth. Odvtedy so mnou neprehovoril ani slovo. Ani jedno. Úplne ma ignoruje, už celý deň.

Nerozumiem.

Pomaly som sa postavila z postele, a podišla som ku dverám. Potichu som ich otvorila, a vošla som na chodbu. Keď som vstúpila do obývačky spojenej s kuchyňou, vidím Felixa spať na gauči, v sede, kniha v jeho rukách položená na kolene, a hlava sklonená. Ďalších milión kníh poukladaných na stole.

Uculila som sa. Chudák, musel zaspať. Toľko učenia by som nezvládla ani ja.
Podišla som ku nemu, a pomalinky som mu zobrala knihu z rúk. Keď som ju ukladala na stôl, zas a znova moju pozornosť zachytila Felixova nadpozemská tvár. Premerala som si ju.

Oči spokojné, no viečka ťažké a privreté. Bledá pokožka, na ktorej pehy a rúžové líčka pôsobili až krikľavo. Malý roztomilý noštek, až napokon som skončila u pier.

Nechcelo sa mi z nich spustiť zrak. Vyzerajú tak jemne a hebko. Perfektné, tak, ako zvyšok jeho tváre.

Čo keby som ho pobozkala?

Pokrútila som hlavou, a do líc sa mi nahrnula krv, keď mi došlo, nad čím som uvažovala. Odtiahla som sa od neho, a prikryla som ho dekou. Potichy som sa vybrala do svojej izby, no keď som odchádzala z miestnosti, posledný krát som sa na neho pozrela.
Ani sa nezobudil. Naozaj musel byť unavený.

„Dobrú noc, BbokAri.“ Šepla som, a zhasla som svetlo.
________________________________
Vstúpila som do školy, a mala som namierené ku svojej skrinke. No stále som Felixa nedostala z hlavy.

Od včera večera som ho nevidela. Netuším, kde sa vyparil, a keď som sa pýtala mamy, odpoveď bola „Má devätnásť, nemyslím si, že by sa mu niečo stalo“.

Pokrútila som hlavou, aby som striasla nezmyselné myšlienky, a zašla som do uličky, kde sa nachádzali skrinky. Kráčala som chodbou, no jedna vec mi neunikla.

Všetci študenti sa na mňa otočili. Skupiny ľudí si niečo šepkali, iní si zo mňa očividne udrbávali, a ďalší  na mňa dokonca aj ukazovali prstom.
Nerozumela som. Nechápavo som sa otáčala na študentov, ktorí sa takto chovali.

„Aha, to je tá štetka, ktorá spala s Davidom...“ započula som odrazu, a prekvapene som zamrkala na bandu dievčat vedľa mňa. Keď si všimli moju reakciu, hnusne sa rozosmiali.

Ježišikriste, s Davidom? S Elizabethinym poskokom?
Čo sa deje?

V tichosti som došla ku svojej skrinke, kým na mňa chodba plná šudentov civela ako na zjavenie. Celá červená som sa obzrela, keď som odrazu započula hysterické vzlyky, ktoré sa ku mne blížili.