Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj sen začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom mest...
Prvé dni v Birminghame sprevádzali zmiešané pocity. Bolo to nové prostredie, rodina, jazyk aj kultúra. Vedela som, že zvykanie si zaberie čas. No niekde v kútiku hlavy mi vŕtali myšlienky, či si na toto prostredie zvykať chcem.
(04 - 10/09/17)
Prvý týždeň
Začiatky väčšinou sprevádzajú nejaké zmätky, a práve preto tu ešte prvý deň bola ich, už čoskoro bývalá, operka, aby sa postarala o rodinu a ja som mohla sledovať tie procesy. Práca v domácnosti a starostlivosť o deti je asi všade podobná, ak sa človek naučí systém konkrétnej rodiny, takže to sa dalo rýchlo pochytiť. No napriek tomu na môj mozog čakali iné zmätky. Nová rodina bola jedna vec, ale nová krajina druhá. A táto občas pôsobila stále trochu mimozemsky.
To, že akonáhle človek vystrčí nos na ulicu, tak tu všetko funguje presne opačne, sa ešte zvládnuť dalo. Avšak to, aké bizarné pohľady sa mi kvôli tomu občas vyskytli, už menej. Často sa mi stalo, že som pozrela do auta a zostala som absolútne vydesená, že prečo to auto šoféruje dieťa. Alebo ešte lepšie – prečo to auto šoféruje pes? Vždy pár sekúnd trvalo než môj mozog dohnal situáciu a uvedomil si, že na tom mieste samozrejme nie je volant, keďže je na druhej strane.
Ďalšia vec, ktorú som si všimla hneď v prvý deň a nezvykla si na to do konca pobytu, bola práčka v kuchyni. Bolo mi neprirodzené prísť s košom plným bielizne do kuchyne a dať prať. Aj som, ako inak, aspoň raz zo zvyku zablúdila do kúpeľne. Pretože práčka v kúpeľni dáva zmysel, veď už koho by napadlo ísť dať prať do kuchyne? Angličanov, samozrejme.
Takže nie len moje prvé dni, ale aj všetky ďalšie sme mali s práčkou tichý boj, kedy vždy keď som vošla do kuchyne, zostala som na ňu chvíľu hľadieť v nemej otázke, čo tam robí. A ona na mňa len záhadne hľadela späť. Prišlo mi to ako nejaký film, keď iba jeden človek vie o votrelcovi medzi nimi a nikto mu to neverí. Tak som jej dala aspoň vždy nejakým bočným pohľadom najavo, že ja o nej viem a rovnako tak viem o tom, že tam nemá čo robiť, nech sa tvári akokoľvek nenápadne.
Bolo na čo zvykať si a tak teda práve aj môj prvý deň začal trochu zmäteno.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
04/10/17 - Pondelok
Vstávala som o siedmej – čo nebolo zlé, stále som bola nastavená o hodinu dopredu, ale nespala som prvú noc takmer vôbec, takže ani ideálne. A samozrejme, keď som sa zobudila, tak som bola neuveriteľne zmätená, kde vlastne som. Po čase sa mi stalo, že sa ma ten zmätok držal dostatočne dlho na to, aby som začala pochybovať o celom mojom živote a či som si to celé slovenské žitie predtým iba nevysnívala. Ale než by som sa o tom stihla presvedčiť, môj mozog konečne zapol a už bolo dobre.
Rozprávala som sa v ten deň s malým, zvykajúc si na prepnutie do iného jazyka. Hrali sme hry a dalo sa to zvládnuť. Aj keď sa hneď na úvod musím priznať, že mňa deti vždy veľmi vyčerpávali. Rovnako ako ľudia všeobecne, len o tých dospelých sa človek nemusí toľko starať. Väčšinou.
