Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj sen začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom mest...
Boľavé zuby, infekcie a pokazené myšlienky vedia zahmliť aj ten najrozprávkovejší pobyt v cudzej krajine. A tak nastal čas, kedy zahmlili ten môj.
(19/03 – 15/04/2018)
Škótske dobrodružstvo som mala za sebou a bolo načase sa ponoriť naspäť do môjho anglického diania. Predstavovala som si ten návrat však oveľa idylickejšie než nakoniec vypálil. Jar už bola v plnom prúde, tulipány kvitli, slniečko hrialo a všetko malo pokračovať vo svojej idylke. Namiesto toho však prišli zdravotné komplikácie, pri ktorých som dúfala, že ma aspoň na rok obídu a nebudem ich musieť riešiť práve v Anglicku. Aby toho nebolo málo, mali svoje následky aj potom, ako som sa ich konečne zbavila. V mojom osobnom raji teda prišiel mesiac, na ktorý výnimočne nespomínam rada.
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Boľavé zuby sa ozývajú
(19 – 25/03/2018 – Pondelok – Nedeľa)
Po noci cestovania, kedy som ani oko nezažmúrila, som vystúpila z autobusu v známom prostredí vcelku zničená. Kávu pijem len občas a spravila som tú chybu, že som si ju dala nalačno, aby som prežila ešte zvyšok cesty domov. Jediné, čo som tým docielila, bolo, že mi zostalo nevoľno a roztriasli sa mi ruky.
Nakoniec sa mi však úspešne podarilo zaparkovať doma, kde som si dopriala teplú sprchu a následne si konečne trochu zdriemla. Najedla som sa, prestalo mi byť tak nevoľno, ale stále som sa cítila ako keby mi niekto dal jednu s bejzbalkou. Môj úvod späť doma teda nebol veľmi slávny, ale zmierila som sa s tým, že možno po niekoľkých naplno prežitých dňoch budem mať aspoň jeden mŕtvolný. A tak som si dopriala deň spomínania na zážitky zo Škótska a opätovného zvykania si späť doma v Anglicku.
Prvý týždeň doma bol nevýrazný. Pracovala som v kaviarni, pracovala na svojom, prechádzala sa, mala niekoľko pekných momentov a nejaké záblesky negatívnych alebo ťažko zaraditeľných.
Ako napríklad, keď sa ozvala bývalá operka. Vedela som, že už to tam mám do septembra isté, ale aj tak ma na chvíľu zaplavilo vedomie, že príde deň, kedy to tu niekomu prenechám a bol to veľmi zvláštny pocit. Bol to tam môj domov, môj svet a mala som v hlave vedomie, že ho potom celý odovzdám niekomu inému. Že ten niekto iný bude jazdiť v tom starom autíčku, čo beriem už ako moje, niekomu inému bude Wilbo chrápať za ušami, niekto iný sa bude smiať s domácimi a prechádzať mojimi cestičkami, niekto iný bude pracovať s tými ľuďmi v kaviarni a niekto iný bývať v mojej izbe. Bol to kolobeh, čo k tomu patril, ale okrem toho, že som sa chvíľu cítila absolútne nahraditeľná, bolo to tiež akoby som niekomu mala odovzdať celý svoj (momentálny) život a všetko čo k tomu patrilo. Sú to tie pocity, čo sa ťažko opisujú a uvedomujú, kým ich človek nezažije. Väčšinou aj keď nás niekto nahradí – v práci, vo vzťahu, v kamarátstve – tak je to len v jednom aspekte nášho života, nech bol akokoľvek veľký. Tu to malo byť všade, každý človek a každá drobnosť čo tam boli súčasťou môjho sveta, mali patriť niekomu inému.
