Anglický denník

12. Som viac-domovec alebo bezdomovec?

Počas pobytu doma aj opätovného odchodu som mohla počuť, ako sa moja duša definitívne roztrhla na polovicu a každá z nich zostala niekde inde. A v tejto rozpoltenej podobe ma čakal prvý mesiac z roka, opäť v Anglicku.

(21/12/2017 – 31/01/2018)

Čas strávený doma bol príjemný, ale mal aj svoje následky. Do mysle aj života sa mi dostalo niekoľko nových pocitov a uvedomení, ktoré som predtým cítiť a riešiť nemusela, a tak ma čakal proces vysporiadávania sa s nimi. Už ale opäť v mojom anglickom domove, ktorý bol aj šedý a upršaný a náladový, no aj neuveriteľne pekný a jarný a známy.

Domov a jeho úskalia

(21/12/2017 – 10/01/2018)

Tri týždne doma uplynuli rýchlo. Nevyhla som sa porovnávaniu s Anglickom, lebo som už videla niektoré rozdiely. Napríklad, keď som v Prahe chcela nastúpiť do autobusu, kde mal každý určené sedadlo a ľudia ma aj tak skoro ušliapali a prechádzali mi s kuframi cez prsty, kým ja som už ako slušný Angličan stála v rade a nechápala som, čo sa deje. Jediné, čo ma delilo od pravého Angličana bolo, že keď mi niekto stúpil na nohu, tak som sa mu neospravedlnila – to oni robia, že im človek niečo vyvedie a oni sa mu za to ospravedlňujú. Možno to je taktika, ako prinútiť človeka cítiť sa viac previnilo. Tu som si ale teda hneď na úvod veľmi rýchlo uvedomila, že musím zahodiť túto slušnú fasádu a nahodiť tú bojovnejšiu, ak chcem na našom území prežiť.

Celé to bolo akoby som jednoducho prišla domov z výletu a žiaden čas neuplynul. To bol samo-osebe zvláštny pocit, keď som zároveň vedela, že čas skutočne uplynul a že sa toho veľa udialo a zmenilo. Hlavne vo mne, takže som sa nevyhla ani tomu, aby som sa cítila trochu ako mimozemšťan už aj doma. Je to zvláštne, prísť do ulíc, ktoré sú stále rovnaké, medzi ľudí, čo sú stále rovnakí, kým má človek pocit, že do seba nabral niečoho zo sveta a jeho vnútro sa zmenilo. Ťažko sa to spolu spájalo.

Ešte zvláštnejšie bolo mať vo svojej izbe doma otvorený kufor a niektoré veci po celý čas nevybalené v ňom ako pripomienku, že čoskoro zase odchádzam. Že už ani môj domov s veľkým „D" nie je miesto, kde zostávam alebo sa usádzam, že už sa aj ten stal akousi prestupnou stanicou. Všetky miesta odrazu pôsobili len dočasne, keď tak pôsobilo moje pôvodné hniezdo. A tento pocit vo mne odvtedy zostal zakorenený veľmi hlboko.

Malý priebeh okamihov z domova z týchto týždňov, čo súvisel aj s mojimi pocitmi ohľadom Anglicka a ovplyvnil aj tie s ktorými som sa tam vrátila. A doteraz s nimi žijem:

Tá chvíľa, keď som stála s kufrom pred bránkou nášho domu, hľadela na tie zasnežené ulice, ktoré boli cítiť domovom a kúsok vo mne už tam nebol plne prítomný. Zostal na zabahnených lúkach.

Pozeranie Pýchy a Predsudku a obdivovanie toho prostredia anglického vidieka, kam som sa kedysi tak veľmi chcela premiestniť. Keď som teraz hľadela na tie zahmlené ranné lúky, mohla som vidieť siluetu mňa a Wilba ako sa tam spolu prechádzame. Už to vyzeralo známo, ako sen čo sa splnil a už to zaváňalo iným domovom, ktorý mi chýbal. Vyzeralo to, že nech už budem kdekoľvek, vždy mi bude chýbať nejaký domov.

Vianočný večer, keď stojím na balkóne a počúvam, ako hrajú rolničky v dedinskom rozhlase. Slnko zapadá, kúsky oblohy žiaria na oranžovo a kontrastujú s tmavými mrakmi. Z komínov sa dymí a na rukách mám zimomriavky, kým pozerám na ten výhľad, ktorý poznám naspamäť. Pamätám si, ako som tam sedela v lete a nevedela, čo ma čaká. Koľko sa toho odvtedy zmenilo... ale tu je všetko stále rovnaké.

Smejem sa na trhoch s punčom v ruke a premýšľam, že to je celé akoby som nikdy neodišla. A zároveň ten kúsok oddelenia vytvorený mojím odchodom, ktorý v sebe cítim, už asi nezmizne.