Viac ako tri roky dozadu som si po škole zažila môj vysnívaný rok v Anglicku. Spočiatku ma k tomu sprevádzala trochu tŕnistá cesta, keď tento môj sen začal skôr ako nočná mora. Usadila som sa ako operka v Birminghame, druhom najväčšom anglickom mest...
Vlastná hlava dokáže človeku aj z raja spraviť nočnú moru, ako som sa sama presvedčila. Môj boj sa ale blížil ku koncu.
(14/05 – 30/06/2018)
Slnečné lúče naberali na intenzite, vzduchom sa šírila sladká vôňa kvetov a pomaly, postupne, sa mi vzorce v hlave začali spájať. Viedli k tomu týždne, ktoré mohli byť iba pozitívne a pekné, často však boli kvôli pokazeným myšlienkam únavné a ťažké. Nepriateľ ale naberal konkrétne tvary a keď som sa mu nakoniec postavila zoči-voči a vyslovila jeho meno, mohla som sa konečne ľahšie nadýchnuť bez toho, aby som mala pocit, že sa neustále dusím. Svetlo letných dní tak predsa len úspešne prerazilo hmlu v mojej mysli a ja som sa mohla vrátiť k užívaniu si každého okamihu.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Smiech detí, plač dospelých
(14 – 20/05/18 – Pondelok – Nedeľa)
Týždeň hokeja, práce, bolesti chrbta, pretrvávajúcej únavy a podivných stavov. Boli chvíle, kedy som sa tešila s Wilbom v posteli z ďalšieho gólu a na moment bolo dobre a boli chvíle, kedy som ležala vyčerpaná a ubolená a bála sa chodiť do práce aj vyjsť z domu a chytali ma zúfalé želania, aby to čokoľvek, čo sa deje, už skončilo. Aby sa to vrátilo do tej rozprávky, ktorou to bolo pred týmto "obdobím temna".
Mala sem Sophie prísť na mesiac jej rodina. Dcéra z Austrálie s manželom a deťmi a rovnako tak tá z Ameriky. Ona bola šťastím bez seba, že svoje dve deti a vnúčatá konečne uvidí a že budú všetci takto spolu, pretože to bolo veľmi vzácne. A ja som jej to síce plne dopriala, ale samozrejme som sa úplne netešila na to, že náš pokojný dom bude plný, že tu budú ľudia čo nepoznám a po vŕzgajúcich schodoch budú behať deti. Mňa ale o chvíľu čakal tiež pobyt doma, kvôli dorobeniu môjho zubu, čo započal toľko problémov, tak som sa utešovala, že to nejako prejde.
V stredu som teda vykonala veľké, takmer celodenné, upratovanie, ktoré mi vysielalo pravidelné elektrošoky do boľavého chrbta pri už takmer akomkoľvek pohybe. Vo štvrtok som kvôli tomu zamierila na masáž a akupunktúru, že tomu dám šancu. Nikdy som ani jedno neabsolvovala, tak prečo si nedať premiéru v jednom z malebných prímorských mestečiek v Anglicku – Hove. Cítila som sa podobne surrealisticky ako často v Anglicku. Celé to bolo také pekné, také nalinajkované a dokonalé, že som mala pocit, že kráčam len cez nejakú maketu a nič z toho nie je reálne.
Zážitok to bol zaujímavý a odchádzala som taká ubolená, že som to skoro oľutovala. Ale... potom večer ma prvýkrát po veľmi dlhom čase nebolela lopatka. Dokázala som sedieť bez bolesti a po všetkých tých menších aj väčších problémoch, čo v tomto období vládli, to bol pre mňa malý zázrak, uľaviť si aspoň od tejto nepríjemnosti.
Čo zázrak nebol, bolo to, že Fíni, ktorí hladko išli cez skupinu, vypadli vo štvrťfinále. To bola zase pre zmenu pre mňa malá tragédia – obzvlášť aj preto, že to bola jedna z vecí, čo ma v tomto období odpútavala a ja som sa každej jednej pevne držala, pretože som tušila, že mi hrozí oveľa hlbšie padanie do ešte horších stavov.
