Môj Právnik, Môj Milenec✔

49.

Keby som tak mohol povedať, čo všetko sa od rozhovoru s Jasmine v nemocnici zmenilo...

Sám som si neuvedomoval, ako čas rýchlo plynul.

Práve teraz som vchádzal do jednej z reštaurácií, kde sme sa mali s Jasmine stretnúť. Bol som rozrušený, ani neviem prečo. Jasmine sa rozhodla mi dnes zdeliť verdikt či si dieťa ponechá alebo nie.

Bál som sa jej rozhodnutia, ale nemohol som ho už nejako ovplyvniť. Nevedel som, že kedy si dieťa nezoberie či skutočne ho bude vychovávať ona, pretože medzi nami dvoma padla aj dohoda o tom, že čo keby sa ona vzdala právomoci na svoje dieťa a ja by som to dieťa vychovával sám.

Znie to síce rozprávkovo a možne, ale neviem či by to Jasminina hlava nejakým spôsobom povolila, nech už urobím čokoľvek. Síce by som sa mohol hrať na veľmi dobrého otca, ale puto, ktoré má medzi sebou matka a dieťa, sa nedá nahradiť ničím a možno by sa Jasmine toho dieťaťa rada vzdala, ale jej materinský pud ju nepustí ďalej...

K tomu dieťaťu sa tak silno potom naviaže, že nebude dokázať sa ho zrieknuť. Dúfal som v to, že s ním sa rozhodne tak, že dieťa spolu vychováme. Miloval som ju, chcel som s ňou byť, ak bude nosiť moje dieťa. Dokázal by som sa cez to všetko preniesť, keby som mal zaistené to, že skutočne sa už konečne stanem otcom. Ale ako vravím, jej zlé rozhodnutie nebolo ovplyvniteľné mnou. Všetko bolo v jej hlave.

Ja som vedel, že keď nás nespojí toto, tak nás spojí niečo iné. Strachoval som sa o ňu viac ako zvyčajne. Predsa po tom, ako ju prepustili z nemocnice, bola vystavená rizikovému tehotenstvu, čiže pri akejkoľvek komplikácií bude v nemocnici až do pôrodu.

Čo keď náhodou niekde spadla, zle sa zohla alebo nejakým spôsobom si ublížila?

Ten moment som uvidel ako vkročila do reštaurácie. Vyzerala nádherne, ako vždy. Nemohol som si pomôcť a usmial sa. Úprimne. Bez výčitiek, bez spomienky na akúkoľvek zlú situáciu, v ktorej sme sa my dvaja niekedy v živote ocitli.

Pomaly sa niesla mojím smerom a ja som sa úprimne, zaľúbené na ňu pozeral. Pohľad na ňu ma nikdy neomrzel a prial som si, aby som sa na ňu mohol pozerať neustále. Rýchlo som vyviazol zo svojich myšlienok a venoval sa reálnemu svetu...

Postavil som sa.

,,Ahoj, Jasmine," pozdravil som ju, pobozkal som jej obidve líca, usmial sa na ňu, jemne sa pozrel na jej brucho, aj keď som tam nemal čo poriadne vidieť a pozval ju si sadnúť.

,,Ako sa máš?" Spýtal som sa.

Nechcel som, aby reč stála, tak som povedal prvú otázku, ktorá ma napadla. Len sa len jemne usmiala, ako keby zasmiala a obrátila nadomnou oči.

,,Nemusíš na mňa hrať, že ťa to reálne zaujíma. Obidvaja vieme, prečo tu dnes sedíme. Prečo je potreba i nejaké ďalšie zbytočné slová?"

Spýtala sa ma.

,,Úprimne to celé nie je pre mňa len taká päť minútová záležitosť. Skutočne mi na tebe záleží, zaujímam sa o teba a stále ťa milujem, takže prepáč za moje stupídne otázky, ktoré si bohužiaľ asi neodpustím, pretože tak rýchlo sa odmilovať nedá," povedal som, s trochou hravosti v hlase.

Pozerala sa na mňa zdesene, ako keby ju moje slová prekvapili. Samozrejme, nečakal som tieto slová ani sám od seba  Možno to znelo smiešne, ale nebol som zvyknutý na samého seba, čo vyjadruje city, obzvlášť k žene, ktorú milujem. Tento svet je plný prekvapení... aj ja som...

,,Takže ako sa máš?" Spýtal som sa opäť. Jemne sa usmiala, keďže som si všimol, že toto moje gesto na Jasmine nejakým spôsobom zaúčinkovalo, páčilo sa jej, že som jej vyznal nejakým spôsobom city a taktiež, že som tú prvú otázku nenechal zahovoriť a skutočne sa ju spýtal po druhý krát.