Mýtická láska

Prológ

Pred 13 rokmi

,,Liana nechoď hlbšie do toho lesa."
,,Rishi prosím, poď ešte kúsok somnou." Prosebne som pozrela na svojho staršieho brata, ktorý sa neochotne pohol po mojich slovách.

,,Vidíš, kvôli nemu sme tu." Ukázala som prštekom na zraneného mladého jedeňa, ktorý mal zaseknutú nožičku v plote.
,,Prosím pomôž mi pomôcť mu Rishi."
Skepticky sa na mňa brat pozrel ale vedel, že ak mi nepomôže, tak sa odtiaľto nepohnem.
,,Je zranený. Ak mu pomôžeme, možno neprežije."
,,Nepamätáš si čo nám hovorí mama? Nádej umiera ako posledná." Videla som ako mu v očiach šlahajú od hnevu blesky. O krok som sa odstúpila bokom, aby mohol tomu utrápenému stvoreniu pomôcť.

,,Prosím prines mi tamtú palicu!" Behom stotiny som bežala mu ju doniesť. Bola ťažká, ale nedala som na sebe poznať, že ju ledva vlečiem.

Brat palicu dal tak, aby sa diera v plote zväčšila a mladý jeleň svoju nohu mohol vyslobodiť. Ako tak urobil, jeleň sa na nás pozrel so zaslzenými očami a rýchlo upaloval preč.
,,Ďakujem že si mu pomohol." Na tvári sa mi vyčaroval úprimný úsmev.
,,No poď krpec, musíme sa vrátiť domov." Ani len nečakal na moju odozvu, a už ma tlačil nekompromisne domov. Les už bol celkom tmavý a hmyz začal šuchotať svojími krídlami, čo pridávalo na príjemnej atmosfére.

Pred domom stálo pár áut. Nevedela som čo sa deje. Chvíľku mi prebleslo hlavou či neprišiel dedo s babkou, ale ani jedno auto som nepoznala z videnia.
,,Som rada že ste doma, tak veľmi som sa o vás bála." Mamine slová samé o sebe boli veľmi vrelé. Jej ruky mňa aj Rishiho vtiahli do tuhého prijemného objatia. Milovala som, keď nás mama s takou láskou objímala.
,,Mami, mami. S Rishim sme pomohli v lese jednému jeleniatku." Mama sa po mojich slovách pohoršene pozrela na brata. Vedela som že je zle. Tak som pokračovala.
,,Prosím mami nekrič na Rishiho, ja som ho donútila mu pomôcť." Zaklamala som pre jeho dobro. No teraz sa mama tým istým pohľadom pozrela aj na mná. V hlave mi zasvietila kontrolka "o-ou".

,,Ďakujeme vám za pohostenie, ale my už pôjdeme." Z dverí vychádzalo mladé dievča a chlapec. Dievča mohlo byť tak staré ako ja a chlapec asi tak ako môj brat. Milo som sa usmiala na dievča a ono mi ochotne usmev opätovalo. Chlapec iba zarazene zastal a civel na mňa ako na svätý obrázok. Nevedela som z jeho tváre nič vyčítať, tak som mu zakývala. Chlapec očervenel ako naše rajčiaky na záhrade a nesmelo mi odkýval tiež.

Mama nás pratala dnu jedna radosť.
,,Choďte sa umyť a príďte sa dole najesť."
S bratom sme sa znechutene na seba pozreli a ťahali sme hore schodmi naše unavené nohy. Naš dom bol veľký a cesta do izby o to viac nekonečná. Moja izba sa nachádzala na prvom poschodí s výhľadom na krásnu záhradu. A veľké okno s balkónom v nej, mi robilo najväčší zdroj svetla. Izba bola veľká, ale za to útulné zariadená. Nábytok bol usporiadaný, tak aby som tam mala svoju posteľ, veľkú skrinu, stôl a stoličku. Hračiek som mala veľa, takže izba aj tak nerobila dojem prázdnoty.

Konečne som sa umyla a obliekla som si svoje obľúbené pyžamko s jednorožcami. Neochotne som potiahla za kľučku a cupitkala som chodbou a po schodoch. Po ceste do jedálne som už cítila vôňu palaciniek s malinovým džemom. Ani som si nesadla a už som pahltne hltala palacinku.

,,Hmmm-mmmm?"
,,Liana nerozprávaj s plnými ústami." Zase ma pokarhala mama.
,,Prepáčte. Chcela som sa spýtať, že kto to tu dnes bol?" Otec sa na mamu podozrievavo pozrel. Chvíľu mlčal ako keby hľadal správne slová.
,,Rodinný priatelia." Mykla som plecami a nahla som sa po ďalšej palaninke.

Keď som tlačila do sebe tretiu palacinku, tak som uznala, že mám plné bruško.
,,Poďte, ideme spať." Popohnala nás mama po výdatnej večeri.

Ľahla som si vedľa Rishiho, keď nám mama čítala rozprávku o mystických stvoreniach. Obaja sme ju zbožnovali zo všetkých rozprávok a príbehov najviac. Ostatné rozprávky sa nám zdali byť cudzie.

Už mi klipkali pomaly oči a mňa konečne zavialo do ríše snov.