Mýtická láska

4. časť- Liana

Prešiel už neuveriteľný týždeň od incidentu v Brokovnici. Od vtedy sporadicky odpovedám Dodovi na telefonáty a mám pocit ako keby sa aj on mne vyhýbal. Poznám ho už niekoľko rokov a som si istá, že incident predýchal, ale evidentne ho niečo iné ťaží. Medzi tým ako si natieram rožok s džemom rozmýšľam nad Dodom ma vytrhne z rozmýšľania telefonát. Rishi.
,,Že si aj zdvihla," odfrkol si a mňa aj prešla chuť na zdvorilí telefonát. ,,Ako sa máš?" Pokračoval vo svojom nostalgickom monológu už s miernejším hlasom.
,,Fajn, ale vyrušil si ma pri raňajkách," ostalo zvláštne ticho. Počula som ako sa na druhej strane telefónu nahlas nadýchol ako keby zdolával najťažší boj. Niečo nie je v poriadku. V hlave mi tá veta kolovala snáď donekonečna kým sa znova neozval.
,,Som rád, že sa o seba staráš-"
Skočila som mu do reči. ,,No hovor, čo sa stalo. A neskús zahovárať."
,,Nooo ide o to,... ,že potreboval by som tvoju pomoc. Mohla by si dnes prísť?"
,,V poriadku," stroho som odvetila a zložila som mu telefón. Melvin ma štuchol no stehna a sklopil ušká, aby som ho po nich poškrabkal. Jeho jemná srsť ma upokojila a medzi tým som stihla zjesť nešťastný namazaný rožok.
Schody som brala po dvoch rovno do mojej spálne. Vytiahla som z pod postele pracovnú tašku. Vytiahla som z nej svoje obľúbené kožené gate a zopár odvážnych outfitov. Nenosila som ich často, ale robota ktorú som vykonávala si to žiadala. Naspodku ma čakali moje milované vysoké topánky. Čierna látka mi v nich perfektne oblapuje členky a drží mi nohy, aby som sa v nich nezabila pri chôdzi. Do tašky som si ešte strčila čisté spodné prádlo a odvážne šaty, ktoré skôr pripomínali kúsok látky na zahalenie potrebných miest. Tašku som zatvorila a prezliekla som sa do úzkych džínsov a obyčajného topu. Vzala som si tašku a mierila som do garáže.
Hodila som tašku do kufru a otočila som sa na Melvina. ,,Postráž nám domov áno? Onedlho sa vrátim," Melvin zastrihal uškami a modrými očkami na mňa pozeral ako na spasenie. Pritúlil sa tuhšie ku mne, až mi stísklo srdce. Okrem neho a Rishiho už nemám žiadnu rodinu. Asi vycítil môj smútok tak sa odomňa pobral späť ku dverám a sadol si ku nim aby som nezabudla zamknúť.
,,Dobrý chlapec," zamkla som a otvorila som si bránu. Nastúpila som a predtým ako som naštartovala som napísala Dodovi, aby mi prišiel zatvoriť bránu a pozrieť sa na Melvina. Položila som mobil na palubovku a spokojne som mohla vyraziť. Cestou som si zapla rádio, aby som zabila monotónnu cestu k bratovi. Strom za stromom sa mi mihali pred očami a dom za domom mi hovorili, aby som pridala na plyne.
...
S autom som stála a čakala pred bránou s veľkým F. F, začiatočné písmeno priezviska ktoré som vlastnila aj ja Fisher. Zožierali ma spomienky na domov. Chýbal mi. Tak veľmi mi chýbal aj keď som si to nechcela priznať. Ale pocit, že našich už nikdy neuvidím ma bolo viac ako to, že som sa radšej odsťahovala, aby som od seba tieto spomienky odstrihla. Zahnala som smútok a s autom som sa pohla a zaparkovala som pred obrovský dom v ktorom som kedysi bývala.
Všimla som si Rishiho auto a aj nejaké cudzie, bolo nové. Šupla som to svoje medzi ne a ďalej som neriešila. Zobrala som si mobil s kabelkou a slnečné okuliare ktoré som si počas cesty nasadila som si nechala na očiach.
Siahla som po kľučke a vošla do priestrannej predsiene. Zatvorila som za sebou a mierila som si to do kuchyne pre vodu. Periférne som videla niekoho sedieť za ostrovčekom. Neriešila som to lebo brat zvykne za ním sedávať ako duch. Šmarila som kabelku na barovú stoličku a uráčila som si otvoriť dvere na chladničke a oprieť sa o ne.
,,Nehovoril si mi, že si ideš kupovať nové auto. Mohol si sa somnou o tom podeliť, rada by som ho išla vyberať s tebou. Ale dobre si vybral. No ale tie gumy by si si mohol dať vymeniť. Nevedela som, že s takým nádherným autom by si šiel driftovať, myslela som si, že si s tým skončil," schuti som sa zasmiala, vybrala som si konečne vodu. Cítila som zvláštnu energiu až mnou striaslo, pripisujem to málo spánku, ktoré mám úboho málo.
Keď som konečne zatvorila dvere na chladničke a otočila som sa na svojho údajného brata, tak mi takmer fľaška vypadla z ruky. Dala som si konečne dole slnečné okuliare a s nedôverčivým pohľadom som si neznámeho muža neďaleko seba dobre prehliadla.
Tmavé oči ktoré na mňa upieral mal neutrálne ako jeho celý výraz, vypracovanými predlaktiami sa opieral o mramorovú dosku na ostrovčeku. Sedel tam ako sám Boh bohov a tie vlasy,... Takmer mi zmäkol pohľad na neho aký bol atraktívny. Postavil sa z barovej stoličky a ja som inštinktívne cúval o krok dozadu a v pamäti som mapovala kde najbližšie po ruke mám nôž na dosah. Keď videl ako ma znervóznila jeho prítomnosť, tak zastal a pohľad mu z neutrálneho sa zmenil na priateľský a pohotový.
,,Prepáčte, že som Vás zmiatol, nechcel som," venoval mi menší úsmev a mne sa odkrvil mozog a jemne ma pošteklilo v podbrušku. Otvoril ústa, že bude pokračovať v monológu, ale môj brat vtrhol do kuchyne. Nestihol vydať zo seba ani hlásku, ale zato môj brat áno.
,,Som rád, že si tak skoro prišla," usmial sa na mňa a s otvorenou náručou sa ku mne blížil ako keby sa nechumelilo a v kuchyni nemal neznámeho muža z ktorého by mohla doslova žiariť autorita. Objal ma a ja som tam stála ako obarená. Uvedomila som si všetko, až keď sa odomňa odtiahol. Zdrapla som ho za ruku a pozrela som sa na neznámeho muža v kuchyni.
,,Ospravedlňte nás," vystrúhala som prvú grimasu, ktorá situáciu mala zachrániť a ťahala som svojho brata do obývačky neďaleko predsiene. Otočila som sa na päte a zabodla som do neho taký ostrí pohľad, že tento krát myklo s ním.
,,Za prvé, čo to má znamenať, že si nemal zamknuté tie prekliate dvere a žiadny strážnik ani sluhovia tu neboli, aby dávali pozor kto sem príde," Chcel mi skočiť do reči ale gestom ruky som ho umlčala.
,,Za druhé, neviem v akých sračkách to lietaš, ale vieš koho to máš v kuchyni? Je to Fenrir a nie hocijaký. Tento je taký obrovský a majestátny, že pochybujem, že je ako ty. Môže teba a aj mňa zabiť-".
,,Nemám prečo vám ubližovať. Neprišiel som zabíjať," prehovoril neznámy, ktorého sme nechali v kuchyni, teraz stál neďaleko nás a podľa všetkého počul ako pucujem Rishimu žalúdok. Horšie bolo, že som si ani nevšimla kedy sa tak nepozorovane vytratil z kuchyne ku nám. Stál tam v čiernych džínsoch a bielom tričku, ktoré mu seklo ako uliate.
,,Zoznámiš nás Rishi?" Neznámy svoj tmavý pohľad neupieral na mňa, ale na môjho brata. Rishi si vzdychol a nechal si svoju dramatickú chvíľku.
,,Bol by som rád kedy sme sa premiestnili ku mne do pracovne a tam sa o tom všetko porozprávali," upozornil nás na sluhu, ktorý šiel okolo predsiene bolo mi jasné, že takéto veci nie je dobré riešiť so služobníctvom. Otočil sa Rishi a ja som vyrazila ešte do kuchyne pre kabelku. Prekvapilo ma keď pán neznámy stál vedľa schodiska a opieral sa o neho, pohľadom mi mapoval tvár ako keby som bola nejaké umelecké dielo. Začervenala som sa a radšej som odignorovala tento zvláštny moment.
,,Až po Vás," ukázal mi rukou na schody, aby som išla prvá. Asi sa bojí, že by sa stratil. Alebo možno chce byť iba gentleman. Prehovorilo moje podvedomie posmešne na čo som sa musela nepatrne usmiať.
Rishi nechal dvere otvorené tak som jednoducho sa vybrala k jednej s kresiel pri masívnom stole. Pán neznámy si sadol na vedľajšie kreslo vedľa mňa. Neboli blízko seba, ale ani dostatočne ďaleko na to, aby som mohla pokojne dýchať. Mala som dojem, že jeho ohromné telo ma oberá o drahocenný kyslík, aby on sám mohol uživiť nim jeho samotnú krásu. Oči mi išli vyskočiť, aký bol očarujúci. Tmavé neposlušné pramienky vlasov mu padali do tváre. Pohodlne sa usadil usúdiac podľa toho, že sa lakťami oprel o opierky a prekrížil si prsty. Jeho profil tváre bol bolestne krásny, výrazné lícne kosti a ostrá sánka mi rezali oči aj keď som ich od neho nemohla odvrátiť. Znenazdajky obrátil svoj pohľad z môjho brata na mňa. Hľadel na mňa ako keby čakal na moju odpoveď, ale celá zamyslená som na neho omámene hľadela. Keď zdvihol obočie tak som sa konečne prebrala z príjemného tranzu.
,,Ešte raz prosím," tento krát som sa pozrela na svojho brata ktorému sa v tvári obsedel bezradný výraz a oprel sa oproti mám na kresle tuhšie.
,,V poriadku, zopakujem to znova. Hovoril som, že by nebolo od veci vás zoznámiť," s chuti som sa zasmiala a stále so smiechom som predniesla.
,,Chápem, že máš čudné pocity, že som sama, ale to neznamená, že niekoho potrebujem."
Dezorientovane na mňa vyvalil oči. ,,Zle si ma pochopila, nechcem vás dať dokopy. Iba si myslím, že by nebolo od veci začať s tým, aby som vás predstavil a začali rozoberať to prečo som chcel, aby si prišla," zahanbene som sa pozrela na nohy doriti, jeho slová dávali zmysel. Periférne som zahliadla ako sa neznámy zodvihol z kresla a vystrel svoju vypracovanú ruku smerom ku mne. Uprene som sa mu zapozerala do tváre ako som sa postavila tak som rovno k nemu tiež vystrela ruku a chytila som sa jej.
,,René toto je moja mladšia sestra Liana. Liana toto je môj...," ostalo nerušivé ticho.
,,Som jeho nadriadený. Jeho šéf. Teší ma, že ťa spoznávam Liana," nespustil so mňa tmavé oči a jemne mi rukou potriasol. Rozum mi stále nejako nevedel pobrať, že naozaj je Rishiho nadriadený. Vedela som, že ako Fenrir patril do pomyselnej svorky, ale nikdy by som nečakala, že sa takto úzko stretnem s jeho šéfom.
,,Aj mňa teší René," opätovala som mu potrasenie rovnakou mincou. Rishi znenazdajky tleskol a mňa až nadskočilo a našu pozornosť sme venovali jemu. Pohľad mu zastal na naše spojené ruky. ,,René začneš ty alebo ja?, pikantným hlasom a s Reném sme si pustili ruky a obaja sme si sadli naspäť. Nervózne si pošúchal koreň nosa.
,,Moja setra Edita... zmizla. Odišla. Nikto nevie či svojvoľne alebo ju niekto uniesol," keď som sa mu pozrela do očí, tak sa mu mihla beznádej.
,,A ty máš kontakty," Rishi mi ostro adresoval odpoveď. Kútiky úst sa mi na nepatrný okamih vysukali hore, ale potom ma oblialo pekelné horko.
,,Pri všetkej úcte," postavila som sa tak, aby som na oboch videla.
,,Osviežim vám pamäť. Boh dal dary svojím najmilovanejším ľudom a spravil z nich polobohov. Vám dal jeden s nich Fenrir požehnanie do vienka, aby ste boli ako on, a mne Artemis dala do vienka požehnanie od nej. Vy ste po veľkom Fenrirovi potomkovia, ktorý sa vedia premeniť na vlka. Vlk ktorý má ochraňovať a strážiť. Ste prirodzený strážcovia a vojaci. Ja a ostatný potomkovia od Artemis sme lovkyne. Prirodzene lovíme a udržujeme rovnováhu," radšej som uprela svoj pohľad do okna ktoré bolo za Rishim.
,,A ak sa o ňu nevie postarať rád, tak by mal vedieť jej spriaznený Fenrir."
,,Nemá spriazneného Fenrira," očami som zablúdila znova do tých jeho.
,,Teda pokiaľ viem tak nemá a to je ten problém." Odkráčala som ku stene s knihami, ktoré vlastnil náš otec a niektoré tu už doplnil Rishi.
,,Sama robíš takzvanú kurierku a máš dosť kontaktov. Keby si nám pomohla, nezabilo by ťa to," neveriacky som sa otočila na svojho brata. Nemal sa nikdy dozvedieť čo robím a ako to robím. Jeho slová mi zasiahli srdce ako moja najmilšia dýka.
,,Peniaze nie sú problém," pokúsil sa o zmiernenie René a ja som sa cítila ako v slepej uličke.
,,Nikto sa to nemal dozvedieť čo robím. A Rishi ty si nemal ako šteňa za každým mojím krokom ňuchať ako keby som mala päť," rozčúlene som sa vybrala si sadnúť naspäť do kresla. Uložila som si unavenú tvár do dlaní, tak bezmocne až to nebolo možné.
,,Ospravedlňte ma. Musím si ísť dať kávu a porozmýšľať nad tým," nečakala som na ich odpoveď a po pamäti ma to tiahlo do kuchyne. V kuchyni nikto nebol čo mi vyhovovalo, vybrala som si hrnček a položila ho pod kávostroj a iba som čakala. S kávou v ruke som si sadla za ostrovček. Čo mám robiť? Pomôcť im? Prečo by som mala? Mám dosť problémov. Určitá aura ma prebrala z myšlienok a upriamila som na osobu svoju pozornosť. Chcel niečo povedať ale predbehla som ho. ,,Pomôžem vám. Aj tak musím ešte niečo doriešiť, aspoň zabijem dve muchy jednou ranou," vďačne sa na mňa pozrel.
,,Dáš si kávu?"
,,Môže byť," sadol si vedľa mňa a išla som mu ju pripraviť. Bolo mi nepríjemne keď mi neodpovedal, no ale ďakujem by ho snáď nezabilo, prebleslo mi mysľou.
...
Večerali sme mnou pripravenú večeru. Trápne ticho nám rozrušovala telka, ktorá bola zapnutá, zachytila som pre mňa neuveriteľné slová moderátorky.
,,V skorých ranných hodinách našli turisti v horách v lokalite Hraboviska mŕtve telo. Osoba mala oddelenú hlavu od tela meter od seba..." Dodo, ukazovalo mi na displeji chvejivého mobilu. Položila som tanier na stôl a trielila som s mobilom do predsiene.
,,Ahoj vyrušujem?" Ozvalo sa keď som zdvihla hovor.
,,Nie, v pohode môžeš rozprávať mám čas. Je Melvin v pohode?"
,,Isteže áno je šťastný a napapaný, teraz s veľkou pravdepodobnosťou tam naháňa potkany alebo poľné hraboše," obaja sme sa naraz rozosmiali, lebo neraz sme pristihli Melvina naháňať odvážlivcov čo mu kradli jedlo z misky.
,,To som rada, o pár dní by som mala prísť domov," poznamenala som stroho modliac, aby sa viac nepýtal.
,,Si u brata?"
,,Áno."
,,Dávaj si pozor. Už musím ísť," zložil mi Dodo skôr ako som sa stihla s ním rozlúčiť. Otočila som sa zamyslene a zobrala som si tanier zo stola a dojedla som večeru.