Pod Vodou Sa Nadýchnuť Nedokážeš

1.

Kvapka po kvapke padali na zem . Začal som si uvedomovať, že moje blúdenie mi prinesie jedine to , že zmoknem . A keď mi začala voda ochladzovať aj telo pod oblečením ,prebudil som sa. Moja myseľ bola znovu nakopnutá a začala vnímať svet okolo seba. Prestal som bežať. prestal som žmoliť päste. Pozrel som sa poriadne pred seba. Som v starej časti mesta. Nikoho tu nepoznám a ten fakt toho , že je okolo pol noci znamená, že sa odtiaľto inak ako na nohách nedostanem. Zastavil som sa pod malou strieškou. Nasal som čerstvý vzduch do mojich unavených pľúc a prešiel si rukou skrz zvlhnute biele vlasy. Som vyčerpaný. Prečo som vôbec utekal? Neviem si spomenúť. Keď som sklonil pohľad na ruky boli krvavé z toho ako silno som zatínal pri behu dlane. Sadol som si na obrubník a mokol až do rána. Snažil som sa spomenúť si na to čo sa stalo ,ale na nič som neprišiel. Nevadí. Keď bolo hádam okolo šiestej prebehol prvý autobus. Našiel som zastávku. Už mi stačilo len čakať na môj odvoz domov. Netrvalo to dlho. Podľa tabule mal byť môj autobus označený číslom 8. Ten mieri ku parku blízko môjho domu. A presne ten autobus práve stojí pred mojím nosom. Vošiel som dnu a zistil, že vlastne absolútne nemám peniaze. Spanikáril som a začal divoko hrabať vo vreckách , našiel som pár centov ,ale nebolo to dosť. Šofér na mňa zagánil. ,,Nešoferujem o tejto hodine na to aby som vozil zadarmo. Zaplať,alebo vypadni." Nasucho som prehltol. Čo budem robiť? Bežať domov? V žiadnom prípade to by bol horší zápal pľúc než čo má už čaká. ,,Ale ja naozaj potrebujem odvoz . Nedá sa to nejako vyriešiť?"
Šofér už išiel začať štekať a cítil som ako o chvíľu budem letieť z autobusu ,bežať opäť domov, kým sa neozval nejaký chalan. ,, Ponáhľam sa do roboty, prosím tu máte tých 20 centov kvôli ktorým ste ho neboli schopný odviesť a poďme." Vďačne som sa na neho usmial a odignoroval toho starého umrmlaného chlapa za volantom. Sadol som si za môjho spasiteľa. Nechcel som ho obťažovať,ale tiež som mu chcel poďakovať. ,, Ďakujem za pomoc." Povedal som zpoza jeho chrbta. Neodpovedal. ,,Ja... prepáč, že som ťa zabrzdil pri ceste do roboty." Stále nič. Vzdal som to a pozrel sa do okna . Všimol som si , že vlastne môžem vidieť jeho odraz v okne. Jeho črty boli naozaj nádherné. Mohol by som len typovať , že je herec alebo model. Určite na to má. To ja na druhej strane. Presunul som pohľad na môj odraz. Vyzerám príšerne. Som celý premoknutý , strapatý. Moje oči sú opuchnuté únavou . Smutné som si vydýchol . ,, Čo sa ti stalo? Prepadol ťa niekto ? Si bez peňazí a vyzeráš takto." Ozval sa nakoniec chalan. Skrz okno som videl , že na mne visí otázny pohľad.
,,Neviem ako som sa tu dostal. Jednoducho som bežal. Neviem prečo pri sebe nič nemám ani prečo som bežal práve tu . Ani čo bol ten dôvod prečo som bežal. Sám som zmätený. Nemám ani kľúče pravdepodobne sa k sebe domov budem musieť dostať silou. cítim sa otrasne." Porozprával som mu príbeh o tom ako neviem prečo sedím práve za ním. ,,To je dosť humorné. Ak by si nenašiel cestu ako si vypáčiť dvere od domu môžeš prísť pred moju prácu. Je to drobná hnedá budova na ulici Bangtan."Naozaj je to milí muž. Nečakal som , že stretnem niekoho takého dobrosrdečneho o takomto čase. Ale tu som . Sedím za mojím princom čo ma zachránil. ,,Neviem ako viac sa odvďačiť tvojej dobrote." Ani som si neuvedomil , že mu automaticky tykam . Mám pocit , že je blízko môjho veku a tak je to vporiadku. Taktiež sa ku mne priam nesnažil rozprávať s úctou k dospelému. Za čo som aj rád. ,,Ak tam prídeš aj cez to , že otvoriš dvere svojho domu a pozveš má na dobrú kávu. Tak sa mi môžeš odvďačiť . Naozaj som takto z rána veľmi unavený , dal by som si dobrú kávu a ak bude zadarmo tak je to pre mňa len plus." Povedal jednoducho . Videl som ako sa usmial popod ofinu. Bol čelom opretý o sklo a tak to bolo jediné čo som videl. Zlatý úsmev . Som seriózne rád , že som natrafil na tohto človeka. ,,Tvoje prianie je mi rozkazom." Uchechtol som sa a druhá strana taktiež neostala potichu. Zabáčali sme práve do centra a už stačilo iba pár zastávok aby som sa dostal do svojho cieľa. ,,Som zvedavý na to ako si sa dostal do tejto situácie , naozaj. Budem rád ak si na niečo spomenieš kým ma prídeš pozvať do kaviarne." Pozrel sa do odrazu na mňa . ,, Posnažím sa spomenúť si na čo najviac detailov." Skúsil som zalapať v pamäti ,ale aj tak som mal zatiaľ prázdno. ,,To budem rád."
Sedeli sme v tichosti pár minút keď sa zdvihol a ja som mal možnosť si ho celého obzrieť. Mal na sebe bledo hnedý kabát , lososovy sveter ladiaci ku detailom na jeho dáždniku. Do teraz som sledoval len jeho hnedé vlasy a tvár. No v postave taktiež vyzeral ako model. Typujem , že ak by zdvihol sveter bude mať obrysy tehličiek . Má vcelku mohutné stehná. Vyzerá , že cvičí alebo jednoducho často niekam kráča. Bol naozaj nádherný. Práve v tejto chvíli pre mňa zobrazoval anjela. Aby nie keď ma zachránil. ,, Vystupujem." Povedal jemným hlasom . Otočil sa mi chrbtom kde som si všimol obrovské ramená a odišiel z dverí autobusu. Zvláštne. Cítil som sa akosi nabudený. Cítil som sa lepšie. Veselšie. Usmieval som sa . ,, Vidíme sa neskôr , hrdina." Povedal som tesne Predtim než odišiel a jediné čo som počul bolo zachichotanie.