Pod Vodou Sa Nadýchnuť Nedokážeš

3.

Dlho bolo zvláštne ticho . Nie , že by to bolo zlé. Bolo to také to ticho , ktoré nikto nechce prerušiť. Pili sme kávu a len pozorovali jeden druhého. Keď som si uvedomil jednu vec. Stále neviem jeho meno . Pravdepodobne ani on moje. ,, Prepáč, ale mám pocit , že sme sa stále naozaj nezoznámili. Som Kim Namjoon."
Môj hlas po takej dlhej dobe nerozprávania znel ťažko a zachrypnuto , veľmi hlboko. Neviem ani , či mi vlastne rozumel. ,,Wau, tvoj hlas môže ísť ešte nižšie ? " Prekvapene ma sledoval . Keď sa jeho tvár uvoľnila. ,,Ja som Kim Seokjin." Podal mi ruku. Prijal som ju . ,,Ide z teba ešte väčšie teplo ako predtím. Pôjdem s tebou , nechcem aby niekto koho som práve stretol umrel. Bolelo by ma srdce." Povedal s úškrnom . On je určite rozdvojená osobnosť . Chvíľu je svätý a rozpráva s nadhľadom, no potom je tu táto dotieravá časť . Je to humorné. ,,Budem rád ak pôjdeš." Do dverí vstúpila mladá, drobná žienka .,, Zdravím, môžete ísť, už to tu prevezmem." Povedala unavene a schovala sa do svojho mohutného šálu a ryšavých vlasov . ,, Skvelé ." Zdvihol sa energeticky Seokjin, zobral poháre a vložil ich do umývačky. ,,Idem sa obliecť hneď som späť" zašiel do dverí pri pulte. Chcel som sa postaviť ,ale vrátilo ma späť do kresla. Naozaj som poriadne ochorel. Seokjin vyšiel z dverí už nababušený . ,,No poď." Stál a čakal . Druhý pokus teda. Zaprel som sa a zdvihol . Pridržal som sa kresla a poukázal na to , že mám stále tú handru v ruke. ,,Oh." Zobral ju z mojej ruky a zavesil . Začal som teda kráčať ku dverám. Seokjin si ,ale všimol , že niečo nie je v poriadku a pribehol za mnou aby ma podopieral. Je tak blízko. Môžem výrazne cítiť jeho sladkú voňavku . Celé mi to otupovalo myseľ ešte viac. Akoby som dýchal opium. ,,Idem teda ."
,,Dovidenia ." Zamrmlala slečna. Zjavne nie je ranné vtáča. Seokjin mi pomohol sa dostať ku autu . ,,Takto nemôžeš šoférovať." Ohradil sa . Aj by som protestoval ,ale má pravdu . Predtim som bol v poriadku ešte zo zostávajúceho adrenalínu ,ale teraz som ako handrová bábka . ,, Máš vodičák?" Zdvihol som k nemu pohľad. Oj, moc blízko . Skoro sme sa dotkli nosmi. Bože, dovoľ mi toľko nepanikáriť v jeho prítomnosti. ,, Áno." Vytiahol som kľúče zo zadného vrecka nohavíc a zveril mu ich . Neveriaci si ich zobral do ruky a pomohol mi nastúpiť. ,, Vďaka." Prešiel na druhú stranu aby si sadol aj on. ,, Počúvaj ma ,ale nie si nejaký zbohatlík ? Mať takéto autíčko niečo stojí." Pomrvil sa pohodlne v sedačke a zapol si pás. ,,nejaké tie peniaze mám." Hlboko som sa nádychol . Začína mi byť naozaj ťažko. Naštartoval, pustil rádio . Mariah Carey , pesnička fantasy . Oživovala atmosféru v aute iba ona a moje ukazovanie kam pokračovať. Nebola to dlhá cesta . Bývam odtiaľto tak pár minút. Zaparkoval len pred garáž a bežal mi pomôcť. Z hlboká som sa nadýchol a zdvihol . V poriadku , začínam sa s tým pomaly vyrovnávať. Ku dverám som už došiel sám bez Seokjina . Odomkol som a rýchlo vošiel dnu aby si nevšimol ako vyťahujem kľúč z pracovne . Kľúč som strčil do vrecka kabátu , ktorý som následne zavesil a uvoľnil som miesto Seokjinovy nech môže vojsť dnu. Topánky som založil do botníka a začal kráčať do obývačky. Sadol som si na gauč . Tu pošla moja posledná sila niečo spraviť. Pozrel som sa na Seokjina ,ktorý sa obzeral dookola. ,, Koľko presne znamená , nejaké tie peniaze mám?" Zasmial sa a odišiel do kuchyne. ,,Kde dávaš čaje , lieky a handry ?" Pozoroval som ako kráča , vyrovnaný postoj , uvoľnená chôdza . ,, Čaj je v tretej skrinke nad kanvicou . Lieky sú tu za mnou na poličke v čiernej krabičke a  handry sú vo štvrtej skrinke ." Viac som sa potopil do kresla . Ani si nepamätám kedy naposledy sa niekto o mňa staral keď som bol chorý . Tak pred troma rokmi ? Keď som mal ešte ucelený kontakt s Yoongim a nezačal som sa od neho vzďaľovať . Keď tak nad tým premýšľam je naozaj vytrvalí.

,, Ešte nie som pripravený . Dovtedy čakaj. Ozvem sa keď sa dám dokopy. Sľubujem. Aj ty potrebuješ predsa čas pre seba . Kariéra ti letí do oblak . Drž sa. Verím v teba." Usmial som sa do steny s telefónom pri uchu . ,, Keď budeš naozaj potrebovať nezabudni , že tu nie si sám. Zavolaj keď pre teba príde čas. Staraj sa o seba. Nech to nie je dlho."

Sú to tri roky .  Možno už na mňa aj zabudol. Koho by bavilo tak dlho čakať len kvôli kamarátstvu ? Opustil som ho . Mal som sa s ním tešiť za jeho úspechy a byť pri ňom . No viem , že by som mu len ublížil. Ešte nie je ten čas aby som mu volal. To teraz znamená , že tento dom nevidel návštevu už tri roky. ,, Prosím . Bylinkový čaj s medom a citrónom . Tu máš Paralen na tú horúčku a tu k tomu aj studenú handru ." Všetko predo mňa položil a preložil si ruky akoby nad niečím premýšľal. Zvráštil obočie . ,,Deje sa niečo?" Dal som si tabletku a zalial ju horúcim čajom . ,,Ah..au" vyplazil som spálený jazyk . Seokjin sa pousmial ,ale stále držal taký istý postoj . ,,Mal by si sa ísť vykúpať a prezliecť . Potom ísť spať ." Skonštatoval . Myšlienka na vaňu znie dobre , ale už som sa predsa sprchoval, najradšej by som len ľahol do postele. ,,Idem sa teda prezliecť, pôjdem si rovno ľahnúť ,predsa som mal sprchu už ráno." Trošku sa zamračil ,ale súhlasil. ,,Ja pôjdem domov , volaj mi keď sa zobudíš , keby niečo ešte prídem . Alebo zavolaj kamarátov to je už na tebe." Nevyzeral spokojné s tým čo povedal ,no dáva to zmysel ,predsa chcel aby som si dal vaňu. Vybral som mobil z vrecka nohavíc ,odomkol ho a pozeral naňho . Nechápavo na mňa pozeral späť. Keď mu strelilo v očiach uvedomenie si . ,,09xx xxx xxx" zapísal som si ho do kontaktov pod menom Seokjin. ,, Ďakujem ti za všetko. Odprevadim ťa k dverám, počkaj." Zdvihol som sa a začal vedľa neho kráčať . ,,Bola to zábava , nabudúce môžeme ísť síce len pozrieť a do nejakej reštaurácie." Rozprával kým si obliekal kabát. ,, Súhlasím a znovu ďakujem." Podal som mu obuvak. Dotkol sa mojej ruky a pozrel mi do očí. ,, Nemusíš toľko ďakovať, som rád , že som pomohol." Venoval mi sladký úsmev a začal sa obúvať. ,,Mám to ako odpustok do neba." Začal sa smiať a zavesil obuvak tam odkiaľ som ho vzal. ,, Aspoň na niečo som dobrý. Dúfam, že sa ešte vidíme." Otvoril som mu dvere. ,,Určite sa vidíme." A znovu som videl len jeho chrbát ako kráča odo mňa preč.
Zamávali sme si a po zavretí dverí som vzal čaj do spálne ku posteli . Vyzliekol som sa do trenírok . Ako som ľahol tak som aj spal. Sladko až do rána.