Úchvatná, moderná, do detailov prešpikovaná. Škola, kde si študent môže zvoliť predmety podľa svojej chute, kde sa všetko sústredí na sľubnú budúcnosť a rozprávky sa prelínajú do nášho sveta. Miesto, ktoré robí zo snov skutočnosť. Kde myseľ a fantáz...
... alebo Kapitola, v ktorejDrew dostane, čo si zaslúži
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Deti nasledovali Foxa Carlyla približne do polovice obrovskej prízemnej haly, kde odrazu zastal priamo pred holou stenou.
,,Teraz pozorne sledujte," povedal pomaly a nadvihol pri tom obočie.
Všetci noví študenti s očakávaním hľadeli na profesora FFV a sledovali, čo urobí. Chvíľu šmátral po stene, akoby čosi hľadal.
,,Ehm, a čo máme sledovať?" opýtalo sa jedno dievča z davu.
,,Čo nevidíš?" ozval sa z popredia provokatívny chlapčenský hlas. ,,Predsa blbú prázdnu stenu, to máme sledovať!"
Mick zovrel päste. Buď ticho, Drew! mal chuť vyraziť zo seba. No keď si všimol, že chladné modré oči chlapca zablúdili smerom k nemu, trochu sa prikrčil za deti pred sebou. Dúfal, že si Licke nič nevšimla. Vedel, že je trápne, ako sa skrýva, no nechcel mať s Drewom Kennedym a jeho hlúpymi poznámkami nič spoločné.
Drew si však nedal pokoj. ,,Každú chvíľu z nej vylezie príšera a všetkých nás zabije!" zasyčal s prudkým pohybom smerom k deťom. Niektoré z nich od ľaku zhíkli či poskočili. Dakota Kennedyová, stojaca hneď vedľa svojho dvojčaťa ako tieň si posmešne odfrkla.
Fox Carlyle sa však len zasmial: ,,Príšera? Ale nie, nič také!" A šmátral ďalej. ,,Len chvíľočku počkajte... Niekde tu... Nikdy to neviem nájsť... Ach! Mám to!" vyhŕkol víťazoslávne.
Mick sa pousmial. Páčilo sa mu, ako skvelo sa tento mladý profesor dokázal povzniesť nad Drewove poznámky. Možno by sa to aj on už konečne mohol naučiť. Lenže to nebolo tak jednoduché.
Pán Carlyle sa pozrel cez plece na zástup detí s výrazom, ktorý by mohol značiť čosi ako hrdosť. Ruka mu visela na mieste uprostred steny, kdesi vo výške jeho hrudníka. Mick si všimol, že vzal do ruky žetón, no nie svetlofialový, ako ten jeho, Lickin a Rodyho. Tento bol rôznofarebný, no akých odtieňov, to už zdiaľky rozoznať nedokázal.
,,Aha, profesori majú zrejme špeciálne žetóny," pošepol Licke, ktorá hľadela s očakávaním pred seba.
Tá informácia sa však ihneď stala nepodstatnou, pretože to, čo sa stalo po tom, ako pán Carlyle priložil svoj žetón k tomu miestu na stene, vykúzlilo Mickovi v hlave hotový ohňostroj vybuchujúcich myšlienok.
Stena sa pohla.
Kus sadrobetónu veľkosti dvojitých dverí sa len tak sám od seba oddelil od zvyšku steny. Zasunul sa dozadu, a potom nabok, takže vytvoril v stene priechod. A to v priebehu pár sekúnd, bez vydania akéhokoľvek zvuku.
Teda, aspoň žiaden zvuk nebolo možné počuť, keďže toto čarovné divadlo rozprúdilo vravu v celej miestnosti. ,,Tajný vchod!" nadchýnali sa deti a užasnuto si mrmlali, pokúšajúc sa sformovať svoje prekvapenie do slov.
