Úchvatná, moderná, do detailov prešpikovaná. Škola, kde si študent môže zvoliť predmety podľa svojej chute, kde sa všetko sústredí na sľubnú budúcnosť a rozprávky sa prelínajú do nášho sveta. Miesto, ktoré robí zo snov skutočnosť. Kde myseľ a fantáz...
... alebo Kapitola, v ktorejbehá chlapík s fotoaparátom
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
,,To naozaj vedia,“ súhlasila Yvonne.
Mick s úsmevom prikývol a priložil si dlaň na líce, aby si zakryl ten milý darček od brata. Nevedel, akým jazykom tento muž hovorí, no Fox Carlyle znelo ako anglické meno, takže bolo dosť pravdepodobné, že by vedel, čo ten nápis znamená.
V tej chvíli si uvedomil, že pána Carlyla už raz videl. Áno, predsa na začiatku leta na zápise! Všetci noví študenti prijatí na Školu prianí sa museli v nejakom dni leta pred nástupom prísť zapísať. Keď bol na zápise Mick, privítal ho v malom vestibule práve tento muž a ešte ďalší dvaja profesori.
,,No,“ pokračoval Fox Carlyle veselo, ,,nech už ma chcete volať akokoľvek, bude dobré, ak si zapamätáte, že sa tu starám takpovediac o väčšinu administratívnych záležitostí. Taktiež okolo vás budem pobehovať s týmto foťákom, pri všetkých dôležitých okamihoch a udalostiach, čo sa tu odohrajú. To len aby ste sa nezľakli!“ Zasmial sa a Yvonne vyslala Mickovi pobavený pohľad.
,,Okrem toho tu učím FFV, Fotografovanie a filmovú vedu. Takže ak ste blázni do tohto odboru, neváhajte sa naň prihlásiť, bude mi cťou!“ hovoril s možno až prehnaným naťahovaním.
Mick sa lepšie zadíval na fotoaparát v rukách toho chlapíka. Vyzeral tak... novo, usporiadane a moderne. Úplne inak, než akýkoľvek fotoaparát, aký kedy videl.
,,To je zaujímavý fotoaparát,“ vydal zo seba zamyslene. ,,Aký je to model?“
Fox Carlyle sa na chvíľku zarazil a zdvihol prístroj kúsok vyššie: ,,Tento?“ Potom sa mu oči rozžiarili. ,,Vyznáš sa vo fotoaparátoch?“
,,Ani nie,“ odvetil. Chystal sa, že povie: Ale čítam veľa časopisov. No nakoniec si to rozmyslel a iba dodal: ,,Ja len, že som taký ešte nikdy nevidel.“
Pánu Carlylovi sa úsmev rozšíril ešte viac. ,,To preto, že nemá nijakú značku,“ vysvetlil. ,,Žiadne logo, žiadna firma, nič. Tento tu je model vyrobený špeciálne pre Školu prianí!“
Muž sa zatváril hrdo, a tak si Mick domyslel: ,,To vy ste ho vyrobili?“
,,Ale kdeže,“ zachechtal sa pán Carlyle. ,,Ja nie, ja ho len používam. Na techniku tu máme iných profíkov. No teraz, ak dovolíte, rád by som vám položil zopár otázok,“ uškrnul sa a zdvihol si fotoaparát k tvári, ,,bude to pre vaše poznávacie karty. Úsmev prosím!“
Než sa Mick vôbec zmohol k úsmevu, pán Carlyle stisol dlhým tenkým prstom spúšť a v zlomku sekundy chlapca ožiarilo svetlo blesku.
,,Hej, pre naše čo?“ nechápal prižmúriac na chvíľku oči. To svetlo bolo oslepujúce.
,,Vaše poznávacie karty,“ odvetil pán Carlyle, a to už si odfotil aj Yvonne. ,,Niečo ako váš školský občiansky preukaz.“
