Úchvatná, moderná, do detailov prešpikovaná. Škola, kde si študent môže zvoliť predmety podľa svojej chute, kde sa všetko sústredí na sľubnú budúcnosť a rozprávky sa prelínajú do nášho sveta. Miesto, ktoré robí zo snov skutočnosť. Kde myseľ a fantáz...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Pán Carlyle mal pravdu. Pred pol šiestou sa už začalo pomaly stmievať, no aj napriek tomu nájsť javisko pri Deravom dube zjavne nebol problém pre žiadne z detí.
No a pre Micka už tobôž nie.
Mieril cestičkou ku košatému stromu. Mnohé deti v skupinkách sa hnali obsadiť si čo najlepšie miesta, no Mick sa ešte zastavil pri kamennom kruhu.
Zaklonil hlavu. Zospodu vyzeral strom ešte mohutnejšie. V jemnom vánku sa mu kývali listy s vlnkovou obrubou a pomedzi konáriky presvitali posledné lúče večerného slnka.
Pri tom pohľade si Mick uvedomil, aké úžasné dni má pred sebou. To všetko, o čom ako malý tak dlho po nociach a počas nekonečných hodín fyziky či chémie v Škole E. Greyharda premýšľal, všetky predstavy, ktorými sa zapodieval deň čo deň... To všetko je teraz tu! On je tu. V Škole prianí. Bol to taký skvelý pocit...
,,Je úchvatný, však?" ozval sa za ním známy hlas.
Mick sa obrátil. Hľadela naňho Licke, oblečená tiež v školskej uniforme. Tú tvorila biela košeľa s purpurovofialovým kabátikom bez rukávov, ktorého okraje od zapínania smerovali naspod oblúkom, takže pôsobil ako zvrchník alebo čosi na ten štýl. Dievčatá mali tmavomodrú sukňu a biele podkolienky, okolo krku oviazanú mašľu vo farbách odznaku školy - ružová, modrá, žltá a sivá. Chlapčenská uniforma bola úplne rovnaká, až na tmavomodré trištvrťové nohavice a kravatu so vzorom štyroch prekrižujúcich sa čiar tiež vo farbách odznaku.
Licke sa usmiala a pohľadom preletela Mickovu uniformu. ,,Všetci máme rovnaké!"
,,Áno," Mick sa uškrnul, ,,oficiálne všetci patríme do jednej školy."
,,Presne tak," prikývla Licke, poslednýkrát si prezrela Deravý dub a vyhlásila: ,,Poďme si nájsť nejaké miesto!"
Stoličky pred javiskom sa zapĺňali študentami všetkých ročníkov. Mick sa cestou Licke opýtal, ako sa jej páči izba.
,,Je to tam pekné," povedala, ,,priestranné! A mám milú spolubývajúcu. Volá sa Bronte."
,,To je super. A odkiaľ je?" vyzvedal Mick s úsmevom. Nechcel Licke pokaziť náladu, a tak jej radšej neprezradil, že on žiadneho spolubývajúceho nemá.
,,Z Grécka," vysvetlila Licke. Hneď však ukázala na dve voľné miesta takmer v predu. ,,Pozri! Poďme tam, to budeme dobre vidieť!"
Keď sa sadli, Mick sa obzrel za seba, či náhodou niekde blízko nie sú dvojčatá. No vzduch bol čistý. Akurát v tej chvíli však v dave zbadal svojho brata. Rody si sadal kdesi na kraj, akoby chcel dať najavo, že so školou nemá absolútne nič spoločné. Až na to, že mal oblečenú uniformu, ktorá dokazovala opak. Na druhej strane sa usadila skupina chlapcov z Rodyho ročníka. Svetlovlasý Aksel Sorensen, Rodyho najväčší nepriateľ, vyzeral zabratý do rozhovoru so svojimi kamošmi, no Mick nepochyboval, že Rody má stále pocit, že sa bavia na jeho účet, hoci to tak určite nebolo. Ale nemohol bratovi ten pocit vyčítať - on sa cítil tak isto pri dvojčatách. Pokúsil sa Rodymu zakývať, no zjavne si ho nevšimol.
