B E Z H R I E CH U

Chapter 25

The melody of your soul
________

Máj 1999

Niekedy sa nám život zamotá spôsobom, ktorý ako domček z karát rozbije všetko, čo sme do tej doby mali naplánované a strategicky usporiadané. Ten chaos vtrhne do nášho života bez klopania, pripravený všetko v ňom pretvoriť podľa seba. V ich prípade bola tým nezvaným hosťom vojna...

Sedela na predzáhradke Andromedinho domu, zamotaná v deke so šálkou horúceho čaju. Premýšľala, akoby ich životy vyzerali nebyť vojny. Pripravovali by sa na dokončenie štúdia na Rokforte a ona by pravdepodobne mala plnú hlavu štúdia na M.L.O.K.-y. Užívali by si posledné mesiace na hrade a rozhodovali sa, čo ďalej so životom. Trávili čas so svojimi priateľmi v klubovni alebo by prepadla panike, že nestihla prečítať ani polovicu kníh z Rokfortskej knižnice. Život by sa zdal byť tak dlhým a jasným. Bolo pekné myslieť si, že bez vojny by ich životy boli dokonalé...Pravda však bola taká, že život nikdy nie je celkom dokonalý. Vždy je niečo, čo tej idyle berie na kráse, ale to je v konečnom dôsledku život. A aj bez vojny ich dni boli zahltené situáciami, ktoré so sebou prinášali strach, neznámo a nebezpečenstvo. Rok za rokom. Jej mama jej zvykla vravieť, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie...Mala pravdu, pretože nakoniec pod každým peklom leží ešte ďalšie.

Jej zrak padol na približujúcu sa osobu. Tak nejak tušila, kto k bezpečnému domu kráča. Za ten týždeň sa to stalo už niekoľkokrát. Netušila kam tak neskoro večer mizne a paranoja, ktorá ju sprevádzala naprieč celou vojnou jej nič dobré nenašepkávala. Keď otvoril bránku pohľadom zablúdil k nej, ,,nakoniec aj zlatá klietka je v konečnom dôsledku stále klietka však, Hermiona?" kývol hlavou Seamus narážajúc na to, že je znova na záhrade, hoci vonku ešte zďaleka nebolo také teplo.

,,To mi povedz ty, keď takmer každú noc niekam mizneš," oplatila s malým úsmevom, ale obozretnosťou v očiach Hermiona. Zo Seamusových pier sa vydralo tiché zasmiatie, ale nič nepovedal.

,,Kam chodíš, Seamus?" bez okolkov sa spýtala.

Jeho tvár stvrdla, ,,to isté by som sa mohol spýtať aj ja teba, Hermiona. Kam chodíš uprostred noci každý týždeň?"

Od situácie z porady Rádu, kedy bol jeho návrh na používanie Neodpustiteľných kliatob zamietnutý sa Seamus zmenil. Stiahol a stal sa prakticky neviditeľným. Netrávil čas s ostatnými obyvateľmi domu, ak to nebolo nevyhnutné. Vytratila sa jeho obvyklá veselosť a miestnosť už nenapĺňal jeho smiech. Po smrti Deana sa v ňom niečo nenávratne zlomilo. Vojna z toho veselého chlapca spravila tichého obyvateľa.

,,Vieš, že pre Rád robím aj tajné misie," odpovedala a napila sa horúceho čaju. Seamus slabo pokýval hlavou, ,,ako, keď si sa na niekoľko týždňov takmer úplne stratila. Kde si bola, Hermiona?"

,,Na tom nezáleží."

,,Tak vidíš. Rovnako tak nezáleží na tom kde som bol ja," oplatil jej rovnakou mincou a vykročil k dverám vedúcim do domu. Otvoril ich a na moment sa ešte zastavil, ,,nie som jediný kto sa posledné dni večer bez slova vytratí," povedal a vkročil dovnútra nechávajúc za sebou Hermionu.

Povzdychla si. Vedela koho mal na mysli. Aj ona si všimla Terryho nevysvetliteľne zmiznutia. Netrvali dlho. Premiestnil sa a o pár minút bol znova naspäť. Bola si takmer istá, že netušil o tom, že o jeho výletoch niekto vedel. Deň, čo deň mala silnejší pocit, že Rád pomaly stráca na sile. Nie len tým, že prichádzali o členov, ale začali mať jeden pred druhým čoraz viac tajomstiev. A ona bola ich začiatkom. Odkedy sa nasťahovala k Andromede bola viac súčasťou staršieho osadenstva ako svojich spolužiakov. Vždy vedela viac ako oni. Poznala viac tajomstiev a s ostatnými sa o ne nikdy nepodelila. Nemohla. Tak znela dohoda. Mala pocit, akoby sa priamo v ich rukách drvila dôvera, ktorú jeden k druhému prechovávali, keď sa vojna začala. Boli unavení, zničení a stratení v ich vlastnom svete. Menili sa. Každým dňom. Každou ďalšou smrťou. Pripadalo jej to, akoby sa čoraz viac začínali spoliehať sami na seba než na jednotu, ktorú mal Rád predstavovať. Akoby verili, že príde doba, kedy jediné, čo budú mať budú oni sami. Kedy jediný kto im podá pomocnú ruku bude ich vlastný odraz v zrkadle a ona sa obávala, že presne to sa im nakoniec stane osudným. Nikto nemohol vojnou prechádzať celkom sám a prežiť. Každý potreboval spojenca. A ak prestanú veriť jeden v druhého, kto iný im ostane?