Nezáleží na tom, ako si svoj život naplánujeme. Osud nám postaví do cesty ľudí a situácie, ktoré naše plány zmenia a rovnako aj našu predstavu vlastnej budúcnosti. Je na nás, či sa necháme odniesť prúdom, alebo sa nepriazni osudu postavíme tvárou v...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
Prechádzka nebola dlhá. Spočiatku viedli s zdvorilý rozhovor, no Dorian sa zapájal len málo. Celý čas s nechuťou sledoval, ako si ten chlap obzerá jeho ženu, ako sa jej snaží zapáčiť, ako ju rozosmieva a zabáva historkami a ona mu vždy s úsmevom odpovie. Udupaná cesta lemovala hranice pozemkov patriace Dorianovi a z druhej strany Farrellovi. Na mieste, kde sa stáčala na západ pokračovali na sever po pomerne zarastenej a dávno nepoužívanej ceste smerujúcej k nízkemu pohoriu na dohľad.
Na stále pomerne rovinatom úseku zrýchlili a Dorian sledoval, ako si Valeria užíva jazdu, ktorú jej predtým odoprel a ona s tým už znovu neprišla, nepochybne kvôli incidentu s Thomasom. Ale teraz videl, že jazdu na koni naozaj zbožňuje. Celý čas a usmievala. Akoby na chvíľu vytesnila všetky problémy.
Keď dorazili k úbočiu Veterných hôr, spomalili. Cesta viedla chodníčkom nahor, no len mierne, takže celú cestu mohli prejsť na koňoch. Keď sa dostali na miesto, o ktorom im cestou rozprával barón, zliezli z koní a dostali sa na vyvýšený útes. Mali dokonalý výhľad na kaskády, ktoré sa rozširovali z prameňa stekajúceho z vyššie položeného miesta a ďalej sa rozdvojoval. Obe ramená sa tiež rozdvojovali na rozličných úrovniach a miestami dokonca voda padala akoby v niekoľkých pásoch pripomínajúcich závoje, až sa všetky vliali do jazierka. Z jeho okraja sa voda vylievala ďalším vodopádom a ten mizol v otvore medzi skalami.
Dorian už toto miesto nakrátko videl a vedel aj to, že bývalo pomerne obľúbené. Okolo vodopádov bola kedysi vystavaná cesta vedúca pohorím, ktorá spájala obe jeho strany. Bývala významnou obchodnou žilou kraja, kým sa nerozpadla. Drevené úseky zničila hniloba v dôsledku neustálej vlhkosti a poškodené drevo nikto nedal nahradiť. Na jednom mieste o kus ďalej zosuv pôdy zmietol kus cesty a odvtedy bola celkom nepriechodná.
Pozrel sa na Valeriu. Hľadela ohromene na tú krásu a oči jej žiarili. Toto miesto bolo skutočne jedno z najkrajších v jeho území. Nenapadlo mu, že práve to by ju tak nadchlo.
„Je to nádherné," hlesla.
„Niekde pod nami sa zrejme nachádzajú jaskyne a tam sa vlievajú aj tieto vodopády. No nie sú preskúmané, takže sú to zväčša len domnienky," vysvetľoval im barón. „Traduje sa o tom množstvo príbehov, ale vchod do nich, ak existujú, zatiaľ nikto nenašiel, okrem tejto desivej diery na povrchu.
„Je to naozaj úchvatné. Asi som tu ešte nevidela nič krajšie," uznala princezná a nespúšťala oči z jagajúcej sa vody.
„Toto miesto bolo celkom známe, no dnes sem chodí menej ľudí. Vidíte, tam dole," ukázal na zarastený chodník ďaleko pod nimi, „doteraz sú tam zvyšky drevených schodov. Je to náročný terén a nedá sa tam dostať. Predtým tam boli schody so zábradlím, ale dávno zhnili a odvtedy ich nikto neopravil ani nevystaval nanovo. Ak by sme sa tadiaľ vedeli dostať bližšie, boli by sme priamo pri vodopádoch."
