Nezáleží na tom, ako si svoj život naplánujeme. Osud nám postaví do cesty ľudí a situácie, ktoré naše plány zmenia a rovnako aj našu predstavu vlastnej budúcnosti. Je na nás, či sa necháme odniesť prúdom, alebo sa nepriazni osudu postavíme tvárou v...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zdalo sa, že Dorian rozhodne nečakal, že to s ňou bude mať také ťažké. Ak to bolo tak, je ešte arogantnejší, než si myslela. Nedokázala len tak prijať, že k čomukoľvek intímnemu by medzi nimi došlo, z jeho strany by to bola len nutnosť. Nemyslela si, že by si nič z toho neužil. Taktiež dobre vnímala, ako na ňu reagoval, hoci nebola taká odvážna ani uštipačná, aby mu to vmietla do tváre, ako to urobil on jej.
Jeho priority boli celkom rozhádzané a cez to sa nevedela preniesť. Nedokázala poslúžiť účelu, ako jej ho predostrel, bez pocitu, že by celkom prišla o dôstojnosť. A preto vždy, keď sa pokúsil s jasným úmyslom priblížiť sa k nej, dotknúť sa jej alebo vojsť k nej do komnaty, veľmi rozhodne ho odmietla. Niekedy to bolo naozaj ťažké a sama sa divila, že sa nepoddala. Ale aspoň mal v sebe toľko ľudskosti, že ju neprinútil. Obávala sa však, či sa to nezmení. Vojvoda nie je trpezlivý človek.
Na jar, keď sa roztopil sneh, rozhodla sa, že je čas spýtať sa ho na niečo, na čo myslela od ich vychádzky k vodopádom. Odvtedy sa tam vybrala ešte niekoľkokrát a to miesto si skutočne zamilovala. Bol tam nebeský pokoj. Dokázal jej na chvíľu vyčistiť myseľ od množstva chaotických myšlienok.
Zaklopala uňho v pracovni a našla ho tam samého. Sedel za stolom a niečo písal, keď vošla a zdvihol k nej zrak.
„Čo chcete?" Povedal to neutrálnym tónom, takže nemal najhoršiu náladu. Pristúpila bližšie a posadila sa oproti nemu.
„Chcem vás o niečo požiadať," povedala a čelila jeho úškrnu.
„Čo také?"
„Miznúce vodopády. Je to krásne miesto a malo by byť prístupnejšie. Cesta, ktorá tadiaľ viedla by sa tiež mala znova opraviť. Keďže je teraz nepriechodná, ľudia musia využívať obchádzku, ktorá vedie okolo celej hory. Je to dosť veľké zdržanie, ako som si zistila." Pozrel na ňu a potom zrak sklopil späť k papierom.
„Nemám čas ani prostriedky na to, aby som sa staral o také nepodstatné veci. Vedľajšia cesta je plne funkčná a nevyžaduje takú údržbu, ako cesta popri vodopádoch."
„Nie je to nepodstatné. Okrem toho je to krásne miesto, malo by byť prístupnejšie." Povzdychol si a bolo jej jasné, že už ho otravuje.
„Princeznička, naozaj mám kopu inej práce."
„Potešilo by ma, keby ste..."
„To mi je fakt jedno, čo by vás potešilo." Na to mu už nepovedala nič. Zdvihla sa a odišla. Nemalo zmysel naliehať. Dnes zjavne nemal ochotnú náladu. Bolo zarážajúce, ako sa veci s ním dokázali tak závratne meniť. Ale už sa nad tým toľko nezamýšľala, pretože mala pocit, že čím viac premýšľa, tým viac je zmätená a stratená.
V jeden deň ho uprosila na spontánnu návštevu v sídle baróna Clarka. Potrebovala si objednať nové látky na šaty z hlavného mesta a v tomto jej vždy poradila práve Adelle. Medzi tunajšími obchodníkmi sa stále nevyznala a Adelle vedela lepšie, kde dostane presne to, čo chce. Presviedčala ho len ťažko, ale napokon súhlasil údajne preto, že aj tak potreboval niečo prebrať s Adelbertom. Ten muž sa jej nepáčil. Jeho odmeranosť a prehnaná pýcha ju odpudzovali. Pre Doriana sa však stal jedným z kľúčových podporovateľov.
