Živí-Mŕtvi

2. Cudzie mesto

Prebral som sa na mieste, na ktorom som nikdy nebol, na ulici, ktorú som nepoznal.

Cítil som pod sebou tvrdý a drsný povrch. Ležal som na strede cesty, zvláštne, že ma neprešlo auto.

Zaprel som sa dlaňami o asfalt a zodvihol sa na kolená. Takto, stojaci ako surikata v piesku, som sa obzeral okolo seba.

Ozaj som toto miesto nepoznal. Nízke stromy, kockaté domy s veľkými oknami a hnedými strechami stavané v americkom štýle mi absolútne nič nehovorili.

Ba dokonca, dal by som na to jed, že i ten asfalt pod nohami sa odo mňa snažil odlepiť, čo som mu pripadal taký cudzí.

Vtedy som prestal pozerať pod kolená a pomaly som sa zodvihol. Keď som nabral zopár centimetrov, hneď sa mi naskytol krásny pohľad. Slnko práve zapadalo za zore a celé nebo bolo krásne farebné.

Nie som nejaká citlivá či romantická dušička, ktorá sa len tak prenič-zanič nad niečím nadchne, ale toto bolo ozaj ako najkrajšie maľované plátno, aké som kedy bol videl.

Jednotlivé vrstvy sa prelínali jedna cez druhú. Bola tu žltá, ktorá sa nachádzala tesne okolo slnka, ktoré sa pomaly strácalo. Hneď okolo neho sa červenkastá zmiešavala s tou prvou a vytvárala asi ten najkrajší odtieň oranžovej, aký som kedy doposiaľ videl. Ako posledná vrstva žiarila ružová a tá, akoby sa maliarovi rozliala cez celé nebo.

Iba som tam tak stál a sledoval oblohu s hlavou kolmo zodvihnutou nahor ako akési dieťa, keď pozoruje lietadlo. Stál som tam a stál by som tam až do konca tohto nebesky nádherného vystúpenia, keby len nebol zafúkal studený vietor. Až vtedy ma prebral chlad, ktorý sa mi zahryzol do prstov na nohách.

Sklopil som pohľad a čosi mi chýbalo. Čosi mimoriadne podstatné, keď idete von. Vlastne bez toho nikdy nevyjdete von. Pohol som prstami na chodidlách a sledoval ako sa hýbu v sivých ponožkách.

"Pane?!" ozval sa neznámy ženský hlas spoza mňa.

Otočil som sa.

"Pane, poďte dnu, prosím. Určite vám musí byť zima," opäť sa ozvala žena.

Úprimne, musel som vtedy vyzerať ako ten starý dedko v domove dôchodcov, ktorý nevie, čo so sebou. Len som tak debilne stál a pozeral na ňu.

Podišla až celkom ku mne, chytila ma za ruku a viedla dovnútra.

Mala ten typ blonďavých vlasov, ktoré sa tvária, že ich korienky sú prirodzene tmavšie, lenže na nej to vyzeralo lepšie. Pristalo jej to. Skvele sa jej to hodilo ku svetru a rifliam, ktoré mala na sebe.

Pohľad som zabodol pod jej členky: "Odkiaľ má topánky?"

Vtedy zodvihla pohľad a zahľadela sa na mňa prenikavými zelenými očami. Boli prirodzené, narozdiel od jej úzkych pier, ktoré boli natreté tenkou vrstvou ružovkastého rúžu.

Potiahla ma naposledy a zavrela za nami dvere jedného z domov.

Stáli sme v slabo osvetlenej chodbe. Okrem nás dvoch tam stál vešiak, na ktorom bolo presne sedem búnd či kabátov. V poličke na topánky bolo sedem párov topánok v rôznych veľkostiach a štýloch. Neušlo mi, že jedny z nich sa nápadne podobajú na tie moje kožené.

Žena sa vyzula a zo skrinky vybrala dva páry papúč. Jedny si obula, druhé podala mne. Poslúchol som ju ako malé dieťa.

Potom sa na mňa jemne usmiala a podala mi opäť ruku. Tentoraz to bolo inak, nebolo to lákanie, ani doprovod, bolo to priame a pevné podanie na zoznámenie.

Pozeral som jej do tváre, keď prehovorila: "Moje meno je Rebeka. Som tu niečo ako mama rodiny, ak by si čokoľvek potreboval, príď za mnou."

Na moment ma zarazil fakt, že mi tyká, aj keď som jej ešte nepovedal svoje meno, no potom som si uvedomil, že mi to vlastne vôbec neprekáža.

"A ty si?" spýtala sa a o očiach sa jej zračila otázka.

"Prepáč," ospravedlnil som sa, "Moje meno je Christopher."

Rebeka sa na mňa vrúcne usmiala a pozvala ma do srdca domu. Bola ním obývacia izba, v ktorej sedelo štvoro párov očí a napäto sledovalo každý môj pohyb.

Prvé dva páry patrili deťom. Chlapcovi s roztopašným blonďavým hniezdom a dievčatku s krásnymi hnedými vrkočmi.

Druhé, staršie ma sledovali ostro - patrili tínedžerke s čiernou linkou pod čiernou ofinou. A zároveň prívetivo, od muža s krátkymi kučeravými vlasmi.

"Toto je náš nový člen," prerušila ticho Rebeka, "Chcem, aby ste sa k nemu chovali slušne a príliš ho neotravovali. Chápeme sa?"

"Ako vždy," pretočila očami tínedžerka a ofúkla si ofinu.

"Lena, nemiešaj sa, prosím, niekam, kam nemusíš," dodala drsne Rebeka.

Jej argument na teraz stačil a šestnásťročná bojovníčka za vlastné práva sa vzdala a pustila sa do čítania knihy v tmavomodrom papierovom obale.

"Sebastián? Betty?" prešla prísnym pohľadom najmladších členov v miestnosti, "Je vám to jasné?"

"Áno Rebeka," odpovedali obe deti naraz.

"To som rada. Teraz idem pripraviť večeru, vy sa zatiaľ zoznámte," doložila a už jej nebolo.

Zostal som stáť ako kôl v plote. Pohľadom som sledoval cudzincov a ticho uvažoval, či sú to, nebodaj, moji nový spolubývajúci. Títo cudzí ľudia ma prehľadávali pohľadmi horšie ako na kontrole a pomaly som sa začínal cítiť veľmi nekomforne.

"Chris?" upútal moju pozornosť hnedovlasý muž. Potom sa postavil a podišiel celkom ku mne. Podal mi ruku a s úsmevom pravého, nefalšovaného priateľstva mi oznámil, že sa volá Tomáš.

Vtedy som sa už cítil trochu lepšie a spokojne som sa vrátil späť po trajektórii jeho príchodu, aby som sa vedľa neho usadil na pohovku.

Zhovárali sme sa a on mi vysvetlil, ako to tu chodí a kto má čo na starosti. Okrem toho sa dozvedel aj to, že na tomto mieste sú všetci presne tí, ktorí tu majú byť. Tí, ktorí sú určený, aby tu boli. A ja som teraz jedným z nich.

Je to niečo, ako naša hotelová izba. Nik netuší prečo tu sme, nik netuší, čo presne sa má stať. Čo vie ale každý z nich je to, že keď sa tak stane, je to to, na čo sa čakalo.

Je nás tu presne sedem ľudí a teda áno, tie topánky v predsieni sú ozaj moje. Rovnako ako kabát a tieto papuče, ktoré mám práve na nohách.

Som tu. Som to ja. A ďalej? Ako sa dostať z tohto hotelového väzenia? To zostáva záhadou, ktorú bude musieť vyriešiť každý z nás sám.