Živí-Mŕtvi

9. Sladký odchod

Bol to krásny výlet. Dospelí sa v parku rozprávali, Lenka si čítala a deti sa spolu hrali. Preliezali cez preliezky, hojdali sa na hojdačkách, dokonca i mňa zavolali. Pribehli ku mne, chytili ma za obe ruky a ťahali, čo im len silu stačili. Nenamietal som. Bolo príjemné hrať sa s nimi.

Vracali sme sa, až keď slnko utekalo za obzor. Kráčali sme ulicou celý usmievaví a šťastní. Myslím, že i Lena sa jemne pousmiala, aj keď si stále od nás držala odstup.

Prišli sme na našu ulicu a míňali susedné domy.

"Nie je to trochu zvláštne byť vonku?" spýtala sa ma Rebeka.

"To áno," prikývol som.

"Aj po tej dobe čo som tu, mi to stále príde, akoby som robila niečo nedovolené. A pritom je to len prechádzka na čerstvom vzduchu," rozhodila rukami.

"Ako dlho si tu?" spýtal som sa zvedavo.

"Nepamätám sa," zahľadel som sa na ňu prekvapivo, "Ver tomu, že ani ty časom nebudeš. Dni sa ti začnú prelievať jeden cez druhý. Jedného dňa úplne zabudneš nie len na to, ktorý deň to bol, ale dokonca i na to, aké bolo v ten deň počasie."

Myšlienkou som sa vrátil do svojho prvého dňa a do krásneho farebného plátna, ktoré bolo v ten večer na nebi. Pocítil som strach. Nechcel som na to zabudnúť. Spomínanie teda človeka naozaj oslabuje.

Vošli sme dovnútra, vyzuli si topánky i vyzliekli kabáty. klobúk som zložil na ten istý vešiak, ako svoj kabát.

Žena domácnosti sa opäť zatvorila do kuchyne a ja som sa vybral za ňou, aby som jej pomohol.

Pripadal som si trochu rozpoltený. Zároveň som ju nechcel toľko otravovať a zároveň som nechcel byť sám. Jej slová ma vystrašili. Cítil som ich v žalúdku. Akoby mi črevá pokrútilo v akýsi uzol a ten ma tiahol až na dno, na dlážku.

Dovolila mi byť pri nej, aj keď večera bola mimoriadne jednoduchá, a teda netrebalo na jej prípravu viac rúk.

"Takže ty už vieš kým si bol, keď si ešte žil, pán spisovateľ?" spýtala sa úplne zbytočne a usmiala sa na mňa ponad plece.

"Nuž áno. Vidím, že už si to asi začula," zasmial som sa.

Bol to mimoriadne zvláštny štýl humoru. Veci, ktoré sme už obaja vedeli, no vysloviť ich pre nás bolo akýmsi čarom.

"A čo ty? Kým si bola ty?" spýtal som sa so záujmom.

"Nič extra," začervenala sa.

"Ale no taak. Nemusíš sa hanbiť, veď každá práca je dôležitá," posmelil som ju.

"Ach," vzdychla, "tak dobre," otočila sa smerom ku mne a utierala si ruky do zástery. "Bola som čašníčka," vyslovila trochu zahanbene.

"Čašníčka?" spýtal som sa prekvapene.

"Áno. Iba obyčajná čašníčka, nič viac," zhadzovala sa.

"Ale prosím teba! Veď sa pozri na to čím si bola a čím si teraz!" zvolal som.

"Čože?" zostala v šoku.

"Vtedy si jedlá len roznášala a teraz si úžasná kuchárka!" vysvetľoval som jej. "Prisahám tu a teraz, že to kura, ktoré sme mali včera na večeru bolo to najlepšie kura na svete!"

Začervenala sa. Teraz to však bola hrdosť, ktorá jej naplnila líca.

"Zlepšil si mi náladu. Ďakujem. Ale teraz som na rade ja, aby som urobila niečo pekné pre teba," usmiala sa, "Alebo vieš ty čo? Radšej pre všetkých."

Otočila sa a vybrala cukrársku knihu.

-o-

Vložil som do úst posledné sústo cestovín s tvarom. Ako vždy, boli úžasné.

"Dúfam, že ste si nechali miesto aj na dezert," povedala mama, keď už všetci mali dojedené.

Deti skákali radosťou a Rebeka na stred stola položila krásne voňavý orechový koláč.

Potom ho začala rezať na kúsky a naberať každému na tanier. Prvé boli samozrejme deti, ktoré horeli nedočkavosťou. Obe dostali na tanier kúsok koláča, do ruky lyžičku a hneď začali papať.

Lenka sa snažila svoj kúsok odmietnuť, ale nepodarilo sa jej to. Teraz stál pred ňou na tanieri a hľadel na ňu.

Práve naberala kúsok koláča Frederokovi, nášmu najnovšiemu členovi, keď som začul plač dieťaťa. Všetko bolo zrazu ako v sne.

Rebeka, ktorá zamrzla s kúskom zákusku na naberačke. Tomáš i Frederik, ktorý sa šokovane dívali smerom k dieťaťu.

Otočil som sa. Betty plakala. Nariekala. Slzy jej tiekli po červených lícach. Sople dole nosom až k ústam.

A vtedy som to zbadal.

Sebastián bol celý červený v tvári a držal sa okolo krku. Lapal po dychu. Nemohol dýchať. Dusil sa.

Rebeka vyskočila a pribehla k nemu, no ako tam stála zrazu nevedela čo ďalej.

To ani ostatní dospelí, ktorí jeden od druhého viac vytriešťali oči.

"Chris!" vykríkla Rebeka lamavým hlasom. "Pod rýchlo pomôcť! Dusí sa!"

Už-už som sa chcel postaviť a bežať na pomoc, keď sa ozval Tomášov hlas. Znel akosi smutne a sklamane.

"Nedá sa nič robiť. Je to alergická reakcia. Priveľmi silná. Nemôžeme už urobiť nič," opakoval možno pre nás a možno pre seba samého.

Bolo to peklo už len na pohľad. Lenka plakala a tuho si objímala kolená. Rebeka hladkala chlapca, aby ho aspoň trochu upokojila. Tomáš si vzal malú Bettku na ruky a voľnou rukou hladkal Lenku po ramene. Frederik sa snažil zostať pokojný, ale i on mal slzy v očiach.

Férovosť sveta je taká neférová. Toto urobiť dieťaťu. Toľká brutálnosť v tomto sladkom odchode!

Pamätám si, že som sa vtedy hneval. Hneval som sa na svet, na ľudí, na choroby i na Boha, že také niečo dopustil. Že malému dieťaťu, ktoré tak rado papá sladké, dá alergiu na orechy.

No nemohlo to urobiť nič. Ani môj hnev, ani slzy dievčat nič nezmohli. Jediné čo sme mohli a museli urobiť, bolo utešovať sa navzájom a hľadieť na malého chlapca, ako umiera takou brutálnou smrťou.

Napokon padol na zem a zmizol. Zostala po ňom len kôpka šatstva a ticho. Šokované ticho všetkých duší v miestnosti.

To však netrvalo dlho, pretože vtedy opäť začali nariekať všetky ženy. Rebeka od šoku a ľútosti, že nemohla nič urobiť na pomoc svojmu zverencovi. Bettka od strachu a Lenka od zúfalstva.

Tomáš len hľadel pred seba a farebné tričko na zemi, hladkal a tíšil dievčatá. Frederikovu reakciu som nevedel odhadnúť. On totiž len sedel ako zamrznutý a hľadel kamsi do neznáma s očami vytreštenými ako balóny.

Konečne som sa postavil. Podišiel som k Rebeke, ktorá nariekala na zemi vedľa kôpky farebných šiat. Klesol som k nej a tuho ju objal. Ona moje objatie prijala a plačúcu tvár si oprela o moje rameno.

Nečudoval som sa jej. Nemohol som. Dnes jej zomrelo dieťa.