Živí-Mŕtvi

6. Takto raňajkujú mŕtvi

"Idem sa napiť vody," povedal som odrazu.

"Dobre," odvetil Tomáš, ale v tvári sa mi stále trocha zračili obavy.

"Naozaj si v poriadku?" spýtal sa, keď som sa postavil.

"Áno, neboj. Len si potrebujem dať pohár vody," odvetil som a už ma nebolo.

Kráčal som dole schodmi na prízemie. Na deti som akosi zabudol.

Vošiel som do kuchyne a začal prezerať skrinky jednu po druhej. Zabudol som kde sú poháre.

Vtom, v jednej z nich som našiel rôzne čaje, med, cukor a kávu. Jej vôňa napĺňala celú skrinku, aj napriek tomu, že nebola otvorená.

Chytil som ju a otvoril balíček. Vôňa bola ešte intenzívnejšia. Lahodila mi. Nevedel som ju odložiť. Keď som ju cítil, mal som taký zvláštny pocit. Bolo to akoby som našiel domov, alebo niečo také blízke ako nikdy. Asi som jej pil veľa, keď som ešte žil. Nepamätám sa na to.

Sledoval som jej drobné zrniečka. "Hádam by som si mohol dať za šálku," pomyslel som si.

Vybral som porcelán a nasypal doň množstvo tak za dve lyžice. Potom som do konvice nalial vodu a postavil ju na sporák.

"Dobre ráno," trhlo mnou.

Obrátil som sa. Stála tam Rebeka.

"Dobré ráno," odpovedal som jej.

"Nebodaj som ťa vystrašila," smiala sa.

"Možno trošku," pousmial som sa.

"Neboj, kávy môžeš piť koľko chceš," doložila a usmiala sa na mňa.

Potom vzala druhu šálku a pripravila si ju vedľa tej mojej.

Zahľadel som sa na ňu: "Vždy vstávaš tak skoro?"

"Vždy," odvetila. "Niekto sa musí postarať o to, aby mali čo jesť," doložila a kývla hlavou smerom preč z kuchyne.

Keď bola káva hotová, vzali sme si ju k stolu. Ja som sa usadil a Rebeka priniesla na stôl cukorničku.

Začal som pokojne piť osladenú kávu, no Rebeka takéto pokojné ranné plány nemala.

Kávu zložila na stôl, a šup, za sporák.

"Pomôžem ti," postavil som sa.

"Nie, nie, nie!" oponovala. "Ty si mi pomáhal včera večer dosť. Toto zvládnem sama."

Pomaly som teda odpíjal z šálky a sledoval ju.

Vyzerala úžasne. Bola rýchla a skúsená. Hneď som videl, že toto nerobila prvý krát. Na panvici pripravovala vajíčka, vedľa na linke sa jej piekli hrianky a do toho krájala zeleninu.

Nestačil som sa čudovať, keď som si myslela, že už skončila a ona zrazu začala pripravovať cesto na palacinky.

Bolo krásne ju sledovať. Pristalo jej to. Pristalo jej to teraz. Rovnako jej to pristalo aj vtedy, keď sme deťom čítali rozprávky. Dokonca aj vtedy keď som ju videl po prvýkrát, keď ma priviedla sem, do tohto domu.

"Zobudil by si, prosím, deti?" požiadala ma a to ma vytrhlo zo zamyslenia.

"Jasné," odvetil som a vybral sa hore.

Najmladších som zobudil najneskôr. Trebalo sa o ne najskôr postarať, kým mohli ísť dole na raňajky.

Vošiel som najprv do vlastnej izby a oznámil Tomášovi, aby si išiel niečo zajesť a dať si trochu kávy.