Prekročil som prah krásnej, voňavej a dobre osvetlenej kuchyne. Svetlo bolo krásne žlté a hrejivé ako slnko. Prišlo mi to ako slnkom zaliata lúka, aké som videl za mlada ako chlapec.
Obzeral som sa okolo. Drevená kuchynská linka, na ktorej nebolo ani stopy po tom, aby na nej vôbec niekto kedy varil. A to sa sotva dovarila večera.
Skrinky boli svetlohnedej farbe v kombinácii s tmavomodrou. Pod nimi boli kachličky bielej farby a na moje veľké prekvapenie, ladili k drevu a dodávali mu zvláštnu eleganciu.
Polička s korením, baleným v sklenených fľaštičkách zhruba vo veľkosti detských výživ, hrala rôznymi farbami. Zlatistá kurkuma, červená paprika, hnedá rasca a mnohé iné, ktoré som poľahky spoznal.
Drez nerezovej farby i biely plynový sporák boli dokonale vyblýskané čistotou a v rúre sa práve dopekalo kura.
Zastal som, zatvoril som oči a plnými dúškami som sa nadychoval slastnej vône pečeného mäsa.
Keď som ich opäť otvoril, videl som Rebeku, ako ju otvára a hrubými platenými rukavicami vyťahuje ťažký pekáč s večerou. Rýchlo som k nej podišiel a ponúkol jej pomoc.
Začervenala sa, ale neoponovala mi.
Pevne som rukami ukrytými v bezpečí pred teplom zovrel rukoväte pekáča a bez akéhokoľvek problému ho položil na sporák. Potom som opatrne odkryl vrchnú vrstvu kovu.
Rebeka mi celý čas nakukovala ponad plece, akoby sa bála, že čosi ublíži jej výbornému pokrmu, ktorý s láskou pripravovala.
Keď sme obaja hľadeli na zlatistú kožu kuraťa, do nosov sa nám dostávala nádherná vôňa. Nedalo mi to.
"Čo všetko si tam dala?" spýtal som sa prudko.
"Hmm?" pozrela na mňa zarazeným pohľadom.
"Oh, som to ja ale neohrabanec," pomyslel som si v duchu.
"Prepáč, nemyslel som to tak, že by bolo zlé. To nie, len úžasne vonia. Nikdy som takúto úžasnú vôňu necítil. Prezradíš mi svoje tajomstvo?" spýtal som sa opatrne.
Opäť sa začervenala a s úsmevom povedala: "Nuž len nejaké to korenie, nič zvláštne."
"Ktoré z nich?" prezeral som si koreničku, vyberal z nej fľaštičky jednu po druhej a potriasol ich obsahom.
"Teraz neviem presne ktoré to bolo," zasmiala sa zatiaľčo mäso prelievala výpekom, "Nie som až taká dobrá kuchárka, som len mama."
Tiež som sa usmial a zahľadel sa na ňu. Vlasy mala zopnuté v drdole, okolo pása zaviazanú zásteru, trochu špinavú od varenia.
"Takže som napokon predsa len našiel jednu vec, na ktorej je vidieť, že sa tu varilo," opäť som sa jemne pousmial.
"Pomohol by si mi prosím, dať ho ešte na chvíľku piecť?" pozrela na mňa s prosbou v očiach.
"Jasné. Žiaden problém," povedal som a ochotne som priskočil na pomoc.
Dotkol som sa vrchnej vrstvy pekáča, ale zastavila ma: "Nie, toto už nebude treba. Chcem, aby malo trochu chrumkavú kôrku."
Keď som zatvoril rúru, pocítil som na svojom chrbte jej pohľad. Otočil som sa, ale ona okamžite otvorila šuflík a začala na stôl prestierať príbor.
Zo skrinky som vybral veľké biele taniere s hranatými okrajmi a pridal sa k nej. Ona na mňa však už ani nepozrela, a keď sme skončili do miestnosti práve vošli deti.
"Betty, Sebastián, choďte prosím všetkým oznámiť, že večera je hotová a môžu prísť k stolu," povedala hlasom matky.
Deti sa nadšene rozutekali a už o maličkú chvíľku boli späť a za svoje drobné rúčky ťahali Tomáša i čiernovlasú Lenu.
Všetci sa usadili na miesta a mne hneď bolo jasné, že každý má to svoje. Za vrchom stola sedela Rebeka a naťahovala sa ponad operadlo, aby neustále kontrolovala rúru.
Po jej pravici sedeli deti: Betty, Sebastián a na konci stola Lena. Oproti, pri ľavej ruke Rebeky sedel Tomáš a zvyšné dve miesta boli voľné.
Odsunul som stoličku vedľa Tomáša a usadil som sa.
Vtedy sa naposledy otvorili dvere a do vnútra vošiel starý muž. Mal krátke sivé vlasy a sivú bradu. Podišiel k poslednej voľnej stoličke a sadol si vedľa mňa.
Jeho som tu ešte nevidel, ale keďže nás má byť sedem, tak sem teda patrí rovnako ako ja. Teda som sa tým viac nezapodieľal.
Rebeka sa postavila a ako hlava rodiny (ak by sme toto nazývali rodinou) začala na stôl ukladať misku s ryžou, dusenou zeleninou a maličkú misku kukurice. Tej som sa spočiatku čudoval, ale neskôr vysvitlo, že deti ju milujú.
Ja som opäť pomohol preniesť kura v pekáči a položil ho na drevenú podložku uprostred stola.
Vtedy sa začali hody. Každý jedol a pil dosýta. Dokonca i deti, ktoré odušu vyjedali z misky kukuricu, zjedli aj svoj podiel kuraťa s ryžou.
Keď všetko jedlo zmizlo, vyparili sa aj všetci stravníci. Jediným dôkazom po nich zostal špinavý riad a nedopité poháre vody na stole.
Rebeka bez slova všetko začala zberať na linku a rad za radom umývať. Nemohol som si pomôcť. Cítil by som sa hrozne, ak by som jej opäť nepomohol.
A tak som si vyhrnul rukávy svojej károvanej košele a začal utierať čisté riady. Tie, ktoré boli suché som potom odkladal na miesta, kam patrili.
Vtedy som sa úplne po prvýkrát pozastavil nad tvarom tanierov, z ktorých sme dnes večerali.
"Rebeka?" spýtal som sa.
"Christopher?" oslovila ma späť. Možno z vážnosti, ale v tom lepšom prípade si zo mňa robila žarty.
"Prečo máme hranaté taniere?" spýtal som sa vážne.
Usmiala sa na mňa žiarivým úsmevom.
"To pretože na nich vždy všetko vyzerá lepšie," odpovedala mi so smiechom.
<3
ˏˋ°•*⁀➷Venované môjmu priateľovi k nášmu osemmesačnému výročiu❤️╰┈➤
YOU ARE READING
Živí-Mŕtvi
SpiritualChristopher je spisovateľom v strednom veku. Žije osamelým a znudeným životom. Pije priveľa vína, aby večer vôbec zaspal. Jedného dňa zomrie a stratí pamäť o živote, ktorý doposiaľ žil. V tento moment vstúpi na miesto, ktoré vlastne ani neexistuje...
